Niekto by skôr prijal dieťa s postihnutím ako rómske 

Z cyklu Svet podľa Michelle

Adel sa spolu s manželom, po neľahkých zážitkoch, rozhodla, že si vezmú Emka do pestúnskej starostlivosti. Adel je Rómka a jej muž je neróm. Na prvý pohľad však obaja vyzerajú ako bežný pár, aký bežne stretávate na ulici. A Emko? Emko je čokoládovo-čokoládový chlapček. Podľa Adel je to hrdina. Už teraz nemá rád nespravodlivosť a chce všetkých ochraňovať. Pre Adel je hrdina aj kvôli tomu, čo všetko si už prežil. A zasa pre Emka je mamina WonderWoman. Silná mocná žena.

Dnes sú obaja vzormi pre ostatných. Búrajú predsudky ako len môžu. Chodia na stretnutia pre rodičov, ktorí sa pripravujú na rôzne formy osvojenia si detí. Po vypočutí ich príbehu už tri rodiny zmenili svoje požiadavky na farbu pleti dieťaťa. Okrem toho robí Adel živú knihu v online priestore pre študentov. Hovorí mladým ľuďom, aké je to mať tmavé dieťa v našej spoločnosti.

Prečo pestúnska starostlivosť?Adel sa pre pestúnstvo rozhodla spolu s manželom po návšteve u známej, ktorej mama pracovala ako profi mama. Mala dvoch chlapčekov. Hovorila, že ich bude mať približne do troch rokov a potom ich zoberú a dajú späť do detského domova... Adel sa toho zľakla, že by jedného dňa muselo byť jej dieťaťko vrátené do ústavnej starostlivosti.. Preto sa s manželom rozhodli pre pestúnstvo, ktoré je po administratívnej stránke oveľa ľahšia cesta ako adopcia.

Adela chodila s manželom na úrad práce sociálnych vecí a rodiny, kde im robili poradenstvo. Poradenstvo trvalo šiesť až sedem mesiacov. Počas tohoto obdobia sa rozhodovalo, či sú vhodnými rodičmi. V tom období mal Adelin manžel zápal prínosových dutín. Doktor mu dokonca musel vystaviť papier, že toto ochorenie nie je nákazlivé pre dieťa,aby mohli byť vhodnými rodičmi.

Ponúkali im najmä súrodencov. To však Adela nechcela. "Prvýkrát budem mamou. Úprimne povedané, bála som sa vziať si hneď súrodencov. Chcela som chlapčeka od šiestich mesiacov do troch rokov," spomína Adela. Taktiež hovorí o tom, že na úrade sa bežne pýtajú, či chcete biele, miešané alebo tmavé dieťa...

Nedostatok informácií

Adel každé dva týždne volala na úrad. "To nie je možné, aby na celom Slovensku nebol voľný chlapček!" A potom to prišlo. Konečne našla dieťatko. Tešila sa naňho. Avšak na úrade nemali dostatok informácií. Zistilo sa, že dieťa nie je právne voľné. Adel cítila obrovské sklamanie a frustráciu. "Vtedy som rozmýšľala, že zoberiem aj tých súrodencov."

Pomohol jej kamarát

Počas obdobia plného sklamania a frustrácie stretla Adel kamaráta, ktorý pracuje v OZ Návrat. Povedal jej, že aj Návrat jej môže pomôcť nájsť dieťa. Po čase jej volali z Návratu. Kým na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny videla mnoho fotografií a videovizitiek, v Návrate jej stačila jedna... Vo videovizitkách deti robili každodennú rutinu. Vstali, obliekli sa, umyli si zúbky... "Vtedy som sa hneď rozhodla pre Emka. Všetky ostatné deti boli ako roboti. Ale Emko? Emkovi sa očká smiali. Mal iskričky v očiach." Reakcia manžela aj kamarátok však bola "je veľmi tmavý". V tej dobe manžel vedel, že ja veľmi túžim po dieťatku, a preto sme za Emkom išli, aj keď s tým nebol úplne stotožnený. Teraz mi s odstupom času hovorí, že bol hlúpy. Že si mohol Emka užiť skôr.

Boli sme informovaní o jeho zdravotnom stave. Povedali, že Emko má rečovú vadu. Avšak, Emko vám dnes porozpráva, čo len chcete," usmieva sa Adel. Aj s manželom prišli za Emkom, ktorý ich čakal so svojou profi mamou. "Kúpili sme si ho za sladkosti. Priniesli sme mu lízanku s Mášou a batôžtek. Pre mňa to bolo symbolické. Že zbalíš si veci a ideme domov," smeje sa Adel.

Medzinárodná adopcia

"Emko akokeby vedel, že manžel nie je úplne stotožnený s tým, že si zoberieme práve jeho, sa k nemu tískal oveľa viac ako ku mne. Strávili sme s ním dve hodiny. Potom sme mali rozhovor s riaditeľkou, psychologičkou a sociálnou pracovníčkou. Vtedy sme sa dozvedeli, že Emko mal ísť na medzinárodnú adopciu. Tak nám povedali, že máme jednu hodinu na to, aby sme sa rozhodli. Štandardne by ma mali poslať domov rozmýšľať. Ale keďže boli vypísané papiere na medzinárodnú adopciu, tak sme sa museli rozhodnúť hneď. Vtedy môj muž vyšiel von. Zapálil si a rozplakal sa. "Ako niekto môže odložiť také krásne dieťa?" pýtal sa s plačom. Vtedy som vedela, že si ho Emko získal. Tak sme povedali áno! Berieme si Emka! Zobrali sme si ho 31.marca."

Nový domov

"Keď sme Emka doviezli domov, nebolo to vôbec jednoduché. Plakal on. Plakala som ja. Bil seba. Bil mňa. Kričal. Hádzal sa o zem... Ale z psychologického hľadiska, sú to normálne veci - dieťa bolo niekde odobrané a niekde dané. Okrem toho som musela vysvetliť rodine, že ho môžu prísť pozrieť, až keď si zvykne," spomína Adel.

Emko bol predtým v troch rodinách. Adel to zistila zo zdravotnej karty. "Keď sa narodil, bol umiestnený v detskom domove. Potom si ho zobrala jedna rodina a tam bol často chorý. Mal zápal spojiviek a ekzém. Potom bol v ďalšej rodine a bolo uvedené, že má agresívne správanie. Potom bol znova v detskom domove. A potom u profi mami. Čiže on má v hlávke uložené svoje traumy... Preto sa občas kyvká alebo búcha. Ale teraz s tým už pracujeme. Aj kvôli tomu, aby sa mu deti nesmiali, keď nastúpi na základnú školu."

Kedy ťa začal vnímať ako mamu?

"Od začiatku nám hovoril maminka, ocinko. Ale ten pocit, že ma už naozaj vníma ako mamu prišiel vtedy, keď chcel spať so mnou v postieľke. Dostal šiestu chorobu, kedy dieťaťu vyskočia teploty, ktoré sa ťažko zrážajú. Ja som si ho vtedy zobrala k sebe a odvtedy spí pri mne," usmieva sa pri spomienke Adel. Emko má dnes svoju posteľ pritiahnutú k manželskej.

"To, že vníma domov ako domov, som si uvedomila raz, keď sme boli u mojej sestry a spali sme tam. Emko sa zobudil o druhej ráno, že chce ísť spať domov do svojej postieľky. Čo urobila Adel? Zavolala taxík a išla spať domov do svojej postieľky. Psychologička mi povedala, že som urobila dobre, aby vedel, že toto je jeho domček." Na druhý deň ich jej sestra márne hľadala u seba doma.

Ako vás vníma okolie?

"Ja som bola vždy vnímaná ako Rómka. Ale v tom prvom momente to ľudí ani nenapadne v tej hlave, že som Rómka. A aj keď im to poviem, tak oni na to časom zabudnú. Lebo nie som tmavá. Jedna známa mi povedala, že ľudia ľahšie prijmú postihnuté dieťa ako rómske. Potom som mala kamarátku, ktorá mi povedala "Hm, ty to zvládneš..." a odvtedy som ju nevidela. Preriedili sa mi kamaráti aj známi. Neozývajú sa tak ako predtým. Bývalí susedia. Ľudia s ktorými som bola. Videli ho raz a stačilo. Na druhej strane však máme takú staršiu pani v rómskej komunite. Ona nie je veľmi obľúbená, ale je rešpektovaná lebo si povie vždy svoju pravdu. A ona mi raz na zastávke povedala: "Čhaje, dobre si si vybrala. Dobre. Krásne."

Aj moja sesternica mi povedala, že neverí tomu, že si vyberiem tmavé dieťa. Veľa ľudí bolo prekvapených z našej rómskej komunity, že som si vybrala tmavé dieťa. Veľa mamičiek mi povedalo, že by si nevybrali tmavé dieťa. Svetlejšie dieťa má lepšie možnosti v živote. Ale ja som vždy hovorila, že by som bola radšej tmavšia. Aby ľudia hneď vedeli, kto som a nemusela som to potom vysvetľovať."

A predsudky a stereotypy pokračujú

V jednom obchode sa SBSkár zdraví Emkovi a v druhom ho predavačka pozoruje. Lebo je tmavý. "Sme stredobodom pozornosti. Sme ľahko zapamätateľní. Stáva sa mi, že mi niekto povie, že ma už dlho pozoruje. Na detskom ihrisku sa nás napríklad pýtali, či je ocko zo zahraničia. A keď povieme, že ide náš ocko a príde náš ocko - vysoký, biely a holohlavý - tak je to to najväčšie prekvapenie. Potom si zasa ľudia myslia, že som Emka mala s nejakým iným chlapom a manžel si nás takto zobral."

Škôlka číslo jedna

"Keď sme prišli do škôlky, učiteľka na nás vypleštila oči so slovami: "A vy tu čo robíte?!" Tak som jej vysvetlila, že sme sa prišli ukázať a priniesli sme papiere na zápis. A učiteľka zhýkla s nepríjemným pohľadom: "ČO?!" Takže takáto bola jej reakcia.

Prvý deň v škôlke bol dobrý. Ale ďalšie dni boli horšie a horšie a horšie... Stále plakal. Nechcel tam chodiť."

Emko má svoju plienočku. Volá sa Pupa. Pupa s ním putuje počas celého jeho života a musí mať vždy vôňu domova. Je to preňho niečo ako plyšák, s ktorými deti spávajú. "Ja ju nemôžem prať v takom prášku, ktorý nepozná a musí sa nabrať vôňou rodiny. Keď si Emko Pupu vzal do škôlky, učiteľka mu povedala, že Pupa smrdí. Ona povedala niečo zlé na vec, ktorá ho upokojuje. Bola som z toho veľmi smutná." Okrem toho, tam na Emka kričali. Odmietal jesť. Domov chodil vyhladovaný. Bol stále chorý lebo pochopil, že keď je chorý, nemusí ísť do škôlky.

"Raz, keď sme sa obliekali v šatni, jeden chlapček povedal, že Emko je cigán. Jeho mama mu za to vynadala. Kto to mohol tomu chlapčekovi povedať, keď s jeho mamou som sa rozprávala, chodili sme spolu na ihrisko a ona poznala celý náš príbeh? Povedala som si, že stačilo. Odišli sme domov a Emko sa už do tej škôlky nevrátil.

Ja som tej škôlke ešte dokonca navrhla, že Návrat im môže urobiť takú akciu, kde sa porozprávajú o tom, ako deti prežívajú traumy. Učiteľka mi vtedy povedala, že všetky deti sú normálne a ona nepotrebuje nič riešiť. A dodala, že som nezdravo naviazaná na svojho syna. Pani učiteľka bola pred dôchodkom. Tak už chcela asi nejako dožiť."

Adel začala hľadať inú škôlku. Chcela, aby sa Emko do škôlky tešil a mal pozitívne zážitky.

Škôlka číslo dva

"Našla som súkromnú škôlku. Prvý deň, keď Emko prišiel domov z novej škôlky, povedal mi, že táto škôlka je dobrá, lebo pani učiteľka si ho pomojkala. Keď bol smutný pomojkala ho a to mu dodalo pocit bezpečia. Našiel si tam kamarátov. Chodil na krúžky. Tešil sa. Dokonca vystupoval na besiedke. Kdežto v tej predchádzajúcej škôlke plakal. Učiteľka ho tam odo mňa trhala, aby stál medzi deťmi. Tu? Tancoval, spieval, bavil sa. To nie je o tom, že je teraz vyzretejší. To je o tom, že tu sa cíti bezpečne a je tu šťastný.

A táto škôlka so mnou od začiatku komunikovala a zaujímala sa. Prečo sa Emko kyvká? Prečo je tá Pupa preňho dôležitá? Hentam si nemohol nosiť svoje hračky. Tu majú piatkové dni hračiek. Chodili von, kde trávili čas. Emko mi nosil kresby, ktoré naozaj nakreslil, lebo mohol kresliť, ako chcel. V predošlej škôlke kreslil všetko zelenou, lebo miluje Hulka. A to pani učiteľka nechápala. Nakoniec mi aj muž povedal, že si myslel, že je normálne, že Emko v škôlke plače. Avšak dnes je vďačný, že som to začala riešiť."

Adel nechce, aby Emko musel zbytočne prekonávať nejaké prekážky. Po tom všetkom, čo si už prežil. Preto mu hľadá základnú školu už teraz. Aj keď má Emko ročný odklad, pretože zvláda ťažko zmenu prostredia. "Pýtam sa mamičiek, ako to kde funguje, aký majú učitelia prístup k etnicite..."

Ja som Black a ty si White

"Keď mu niekto povie, že si cigán, tak on povie, že nie je cigán. On je Emko! Emko nevie, čo je to cigán. Rozprávame sa o tom, že dedko je tmavý, babka je tmavá. Vie, že Rómovia sú tmaví. Keďže ja nevyzerám ako typická Rómka, vždy mi hovorí: "Maminka, ja som black a ty si white.," usmieva sa Adel. Podľa Adel musia byť rodičia pripravení na to, že prídu predsudky. Ale nesmú to nechať tak. Musia sa o tom s dieťaťom rozprávať.

Spoločne búrajú predsudky

Adel chodí aj s Emkom do Klubíku. Klubík je súčasťou Návratu. Chodia tam rodičia s malými deťmi. Uskutočňujú sa tam pre nich prípravy. Podobné, ako Adel zažila na úrade práce sociálnych vecí a rodiny. Avšak na úrad nechodili rodičia rozprávať svoje zážitky s deťmi tak, ako chodí dnes ona s Emkom. "V Návrate ma poprosili, aby sme do Klubíku chodili. Keď tam prídeme, sama rodičom poviem, že som Rómka. Mám školu, mám dom, fungujem normálne . A je kopec Rómov, ktorí fungujú ako majorita a niektorí dokonca lepšie. Čiže ten stereotypný pohľad, ktorý má majorita o Rómoch nie je geneticky daný. , . Ja neznášam toto slovné spojenie - volanie krvi. Genetika sa týka zdravia. Ale ostatné vzorce správania preberá dieťa od rodičov. Dieťa je ako špongia. Ako sa správame my, tak sa bude správať ono. Ľudia sa boja, že dieťa od nich odíde a ja na to hovorím, že to môže urobiť aj biologické dieťa. Aj biele dieťa kričí a nadáva a búcha hračky o zem. Dnes už máme tri rodiny, ktoré po týchto našich príchodoch zmenili požiadavku na dieťa z nerómskeho na rómske.

Vždy keď ideme na nejakú akciu, tak ideme sami. Málo Rómov chodí na nejaké spoločenské akcie. Boja sa predsudkov. Ja sa už nebojím. Jasné, zo začiatku som plakala, keď sme mali tie rodičovské stretnutia, že akí sú ľudia zlí, ako sa na mňa dívajú, ako sa dívajú na Emka. Ale potom som si povedala, že nemám čo riešiť. Emko bude stále taký, aký je. Nezmení sa. Pokiaľ ostatní ľudia nezmenia svoj názor a nedajú mu šancu, je to ich problém."

Aký je váš vzťah dnes?

"Pozerali sme rozprávku Hľadá sa Nemo a mne napadlo, že náš vzťah je ako v tej rozprávke. Ja som Marlin- bojím sa o Emka, ochraňujem ho a snažím sa, aby sa nestretol s nebezpečenstvom a Emko je ako Nemo zvedavý a chce preskúmať nielen oceán ale celý svet. Viem, že potrebuje slobodu a učiť sa na vlastných chybách. No zároveň by som preplávala celý ten oceán a preletela svet, keby išlo o neho. Vie, že ho milujem a cítim, že aj on mňa!"

Michelle Kubištová

Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín