Barbora Racová: Ľudia od údivu, že aj žena je kováčka, chcú so mnou fotku

Z cyklu Svet podľa Michelle

Barborka pochádza z Dulova, čo je malá dedinka medzi Trenčínom a Púchovom. Je kováčka. Áno. Kováčka. Hneď ako prišla, vrátila som sa do detstva. Do rozprávkových čias, kde kováči kujú meče. Lenže Barborka nekuje meče. Zo železa tvorí dizajnové kúsky a dokonca ho spája so sklom. A hlavne! Je to žena! Žena kováčka. "Kováč rovná sa chlap. Tak to vníma spoločnosť, nie ja." Áno, máme tu jasný dôkaz, že Barborku nezaujímajú stereotypy spoločnosti. "Už môj dedko bol kováč. Otec založil kováčsku dielnu a ako malé dievča ma tam brával. Takže so bola v dielni odmalička. Videla som, ako sa to železo nahrieva, tvaruje, spoznávala som všetky stroje... Tak mi to ostalo doteraz."

Barborkin dedko bol proti tomu, aby z nej bola kováčka. "On je ten typ, že žena - varecha - hrnce - domácnosť. Ale otec ma podporoval a brával ma do dielne. Je to taký rebel. Mňa spočiatku jedovalo, že sa to starkým nepáči, ale potom mi to bolo jedno a už aj starkí sú v pohode." Stále však cíti, že musí byť priebojnejšia a musí dokazovať, že na to má. "Cítim, že spoločnosť ženy podceňuje."

A aby toho nebolo málo, tak Barborka je ešte aj Rómka. "Som dravšia, priebojnejšia a som na to hrdá. Nehanbím sa za to, aj napriek tomu, že o rómstve toho veľa neviem, pretože som k tomu nebola odmalička vedená, keďže môj dedko sa hanbí za rómstvo. Premýšľala som nad tým, prečo dedko nie je hrdý, ale on mi o tom nechce moc hovoriť. On je z generácie, kedy Rómov odsudzovali, posmievali sa im, takže si myslím, že toto ho možno dotlačilo k tomu, že nie je hrdý.

Čím som však staršia, zaujímam sa o rómstvo viac. Uvedomujem si svojich predkov. Babkin otec aj dedko bol kováč. Chodievali po jarmokoch predávať svoja výrobky, takže asi to kováčstvo máme v génoch."

Veľmi oceňujem, že aj v takomto druhu práce máme ženu, ale stále si neviem predstaviť, ako to zvláda fyzicky. "Ja tú ťažkú prácu nerobím. Nerobím to, čo je v rozprávkach. Tú ťažkú kováčsku prácu robí otec. Založil dielňu na výrobu plotov a zábradlí. Ja sa venujem plastikám, šperkom, dekoratívnym veciam, interiérovému dizajnu. Vyrábam ruže, záhradné plastiky - ľudské alebo zvieracie sochy. Je to pre mňa skôr také hranie. No a keď už vieš, ako máš udrieť, aký je to materiál, tak sa nenarobíš. Nejde tak o silu, ako o techniku. Teraz už sú stroje ako napríklad bucháre, ktoré dupú a tie uľahčujú robotu. Nie je to až taká drina."

S rodinou majú spoločnú dielňu, kde si každý robí svoju robotu. "Je to zaujímavé. Niekedy nie je dobré, keď rodina robí spolu. Ja si napríklad robím svoju zákazku a príde otec, že poď mi s týmto pomôcť a mne potom stojí moja robota. Potom ma otravuje ďalší brácho, až niekedy sama neviem, čo robím. Najlepšie je, keď som v dielni sama."

Umelecké kováčstvo je dnes už Barborkiným živobytím. Ako sama hovorí, nie je to ľahké. "Mám živnosť, takže si všetko musím si robiť sama. Od komunikácie so zákazníkmi, cez účtovníctvo, až po odovzdanie zákazky. Dokonca mám aj svoju stránku, o ktorú sa starám. Je to veľmi náročné. Rozbiehala som to už do strednej školy, takže čím ďalej je to lepšie v tom, že o mne ľudia vedia."

Ako vlastne prebieha výroba takého dizajnového kúsku? "Zákazník mi povie svoju predstavu, ja si to nakreslím, vyberiem materiály, ktoré použijem... Všetko tak, aby som uspokojila požiadavku. Používam aj sklo - vitráž. Takže ten tvrdý materiál ako je železo, kombinujem s jemným sklom. Je to veľmi zaujímavé. Sem tam to praskne, ale zákazník sa o to musí starať. Niekedy mi trvá až mesiac, kým dokončím jednu zákazku."

Barborka robí aj rôzne výstavy či workshopy, kde si môžete ukovať ružu. Reakcie ľudí sú rôzne. Niektorí sú takí udivení, že aj žena môže byť kováčka, že chcú dokonca s Barborkou fotku.

Aby ste si zas nepredstavovali, že Barborka je 24/7 zavretá v dielni! "Nie je dobré, keď človek stále iba pracuje. Mám aj rôzne voľnočasové aktivity. Učím sa jazdiť na koňoch, spravila som si kurz na lezenie po skalách a mám rada turistiku. Tiež rada cestujem. Naposledy som navštívila Mexiko." Avšak, teraz má veľa zákaziek, takže jej neostáva veľa času na cestovanie. Keď si chce oddýchnuť, miesto toho aby si pozrela telku, maľuje obrazy.

Počúva hard rock, black metal, rock. "Keď som v dielni, kde vkuse búchajú bucháre, cítim, že už nemám stopercentný sluch. Ale dedko hovorí, že kovadlina musí zvoniť. On je stará škola, ale my sme iná generácia a počúvame pri tom hudbu."

Z toho, čo mi Barborka opísala, je pre mňa táto práca naozaj úctyhodná. Ale čím ďalej premýšľam, tým viac sa obávam, že toto remeslo vymiera. "Ja si myslím, že toto remeslo má miesto v budúcnosti. Veď sú na to dokonca školy. Ľudia by nemali zabúdať, že práca šľachtí. Mňa táto práca naučila napríklad trpezlivosti. A je to fajn pocit, keď tu po nás ostanú naše kováčske práce."

Michelle Kubištová

Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín