Annamária Rostášová - výber z tvorby II.

Sueño

Tvoj hlas sťa sen,

si desať najdlhších sen.

No až ranné slnko zvesti

príchod nového dňa,

ty tu už nebudeš.

Počuť tvoj hlas je príliš kruté.

Kde sú tvoje oči?

Kde je tvoja tvár?

Prečo ťa nemôžem objať?

Čas sa stal mojím nepriateľom,

každú chvíľu, cítim túto prázdnotu.

Pripomína mi, že nemôžeme byť spolu.

Prečo?

Viem, že si tu.

Cítim ťa, ale nemôžem sa ťa dotknúť.

Si ako voda, ktorá steká ponad prsty.

Ruky pretrvávajú spútané, prázdne.

Ružička

Nik by ťa nepoznala ružička,

len malou pútničkou by si bola,

ak som ťa nechala kvitnúť na pustom kraji poľa,

len včele budeš chýbať,

možno motýľovi,

čo vracajúc sa z diaľok,

vták ti na hruď krídla zložil,

len sa začuduje,

len vánok smutne krovie sčerí,

ach malá ružička,

jak ľahko je tvorom jak ty zomrieť.