Miroslava Vargová - výber z tvorby II.

Mirka Vargová (15) z obce Slovinky je síce vekom mladučká, ale jej zaujímavá poézia stojí za prečítanie:  

Monarchia

Ich ľudí osud leží v rukách,

pod ktorými spadá veľká moc,

ich vežu strážia strážcovia deň, čo i noc.

A ich pýcha sa vynáša popod ich hrad,

ponad strechu velikú,

Kde ich sila končí?

Kde ich koniec spadá?

Aká veľká je ich kráľovská vláda?

Kde ich potenciál dosiahne skazu?

Ako sa vedia ubrániť kráľovskému mrazu?

Kde ľud ich má v láske, možno nemá,

kam sa ich ľud zapodieva?

Ich koruny jagotavé, ich tróny ušľachtilé,

Ich modré dieťa, čo má oči previnilé.

Ide im o moc? o nekonečnú slávu?

Sú ich úmysly dostať sa na riadnu správu?

Aké ich šaty a zlato blyštivé,

aké sú ich výsosti úmysly márnivé.

Ich otrocký, unížený svet, ich otroci pretrvávajú,

svoj život obďaleč zatvárajú,

zatiaľ čo oni, toľko šiat,

nevedia čo mali loni.

Aké sú ich duše pod pokrývkou?

Sú úbohé, slabé, milé, chabé.

Majú tendenciu ozaj byť len honosný?

Ich koč veľký a skvostný.

Ich modrú krv šíriť chcú,

ich veľmoc, ich márnosť myslieť si,

že sú radom absolútneho blahobytu.

Hra

Môže mať koruna aj diamanty z najčistejších zemí,

Môže aj hrad zo zlata stáť,

No stojí to za to, keď kráľovia sú nemí,

Keď sa ich ľudia majú čoho báť?

Stojí to za to, keď úsmev nahodia,

Stojí to za to, keď ich čestnosť je len hra?

Stojí to za to, keď ich cieľ je iba,

Moc v rukách mať aj za biedneho Dňa?

Je ich cieľom urobiť ľudí šťastných,

Je ich cieľom mať potomkov vlastných,

A Preniesť ich nekonečnú moc ďalej,

Alebo Je ich cieľom, napchať pás, do sukni Malej?

Hlasy

Hlasy, keď ich počujem a každé iné slová,

Svet je stará báseň, my si myslíme že nová

Rada by som nakukla do jadra, sťa červenej dierky,

Nemám ani pokušenia nazrieť do tiesňavy veľkej hlasnej klietky

A keď upočujem spomínané hlasy, nemám slova ja,

No hlavu plnej hlasov, Moje uši počúvajú klasy veľkých hlasov,

Odpovedz mi zeme moja, Je to čo počujem pravda,

Alebo to počujem v hlave, Tie Hlučné hlasy,