Daniel Bunda: Čokoláda z intrákovej chladničky zmizla. Desať hodín večer. Tesco zavreté. 5 eur v peňaženke. Tak si hovorím, idem do Japonska

Z cyklu Svet podľa Michelle

S Danielom sa poznáme už nejaký ten piatok. Spoznali sme sa na jednom školení. Je to taký ten typ človeka, s ktorým som si hneď sadla. Od školenia už prešlo pár rokov a z nás sa stali skvelí kamaráti. Daniel pochádza z Košíc. Pochádza z prostredia, kde nebol vždy dostatok materiálnych vecí, ale aj napriek tomu, že to nemal jednoduché, dokázal neuveriteľné veci. Študoval na LEAF Academy, prednášal v OSN, dostal sa do Japonska a teraz ide študovať do Amsterdamu. A to všetko len vďaka svojej šikovnosti.

"V 16-tich som odišiel z Košíc do Bratislavy na LEAF Academy. Vtedy bola ťažká situácia doma, lebo otec odišiel s tým, že ide zarobiť peniaze do Anglicka. Potom prišiel naspäť s 50-timi librami, že zachránil svet a my sme nevedeli splácať hypotéku...

Keď som bol na LEAF-e, tak o tri mesiace nám banka mala brať byt. Ten prvý týždeň na škole, bol naozaj náročný, pretože my sme stáli pri zrode tej školy, my sme ju tvorili. Vymysleli sme mená, názvy izieb, spolužiak vytvoril plán tej školy - mapu. Ja som vstával ráno o ôsmej a končil o desiatej večer. Zbierali sme si tam návyky, bol tam vyhradený čas a miestnosť na učenie, kde sa len a len učilo. Čiže ak si náhodou prepol program na počítači, tak prišla učiteľka a spýtala sa, či sa nechcem náhoddou učiť.

Ja som to volal Azkaban. Nezvládal som to. Chcel som ísť preč. Vstal som ráno o šiestej, išiel som do kúpelky a plakal som. Volal som mame, že to tu nezvládam a idem preč. Mama mi hovorila, aby som vydržal, keď už tam som. Povedal som si, no dobre. A zvládol som to. Dalo mi to veľa. Naučil som s časový management, naučil som sa pracovať s ľuďmi."

Ako sa dá zvládnuť takáto situácia? Doma ide banka brať byt. Danko je na náročnej výberovej škole. Ďaleko od domova. "No nezvládol som tú situáciu. Stále nad tým všetkým premýšľam. A možno to je to, čo ma stále navádza na tú inklúziu...

Každý víkend som chodil do Košíc. 6 hodín tam, 6 hodín späť. Vlaky boli zadarmo, takže to bolo v pohode. Stále som čekoval tú situáciu. Ale v momente, keď mi zavolala babka, že ona tú situáciu nezvládala a plakala mi do telefónu, ja som sa tiež rozplakal a pomyslel som si, že asi by som tam mal ísť a pomôcť. A v tom mi do izby vtrhla spolužiačka z Nemecka. Tiež plakala. Mala homesickness, čo sme zdieľali. Tak sme si sadli na gaučovku, dali si cukríky... Takže ja vďačím LEAF-u, že ma podržala tá komunita v najhorších časoch.

Keď sme riešili byt a osobný bankrot, tak som tam mal učiteľa, ktorý stále mi zakaždým pomáhal. Jemu som sa prvýkrát vyrozprával. Keď vyšiel zákon o osobnom bankrote, prišiel za mnou, že sa problém s bytom dá takto vyriešiť. A zrazu som mal pocit, že je tam niekto, kto mi chce pomôcť.

Ale nedával som to. Jeden večer som sa rozplakal. Prečo ja? Prečo aj keď sa snažím a už som aj v komunite, kde nikto nerieši, kto som? Ono to nie je len o tom, že je niekto Róm, ale aj o tom, kto má aký kultúrny kapitál. Ostatným spolužiakom rodičia tú školu platili, ja som sa tam dostal vďaka štipendiu, kde som mal 42 eur mesačne. Ja som riešil diametrálne iné problémy."

Danko sa dostal do OSN, kde prednášal o inklúzii. "Trošku ma zalial studený pot, keď som tam prišiel.," smeje sa Danko, "sklamalo ma, že ľudia tam pozerajú do počítačov. Je to vysoká politika a týpek predomnou si pozerá recepty."

A ako je to vlastne s tou inklúziou na Slovensku? "Inklúzie máme na Slovensku veľmi málo v porovnaní so všetkými krajinami, v ktorých som bol. Keď sa pozriem na svoje detstvo na to, ako sa učitelia správajú k žiakom... Na základnej škole sme mávali v triede také orieškové keksíky z Lidla. Ja som ich mal veľmi rád. My sme si dávali tie keksíky, keď mal niekto narodeniny. Mali sme ich v katedre. A jedna učiteľka stále jedla a pchala tie keksíky do seba. Tak si tak hovorím, že ona určite tie keksíky čóruje. A zrazu za mnou bežia spolužiačky. Natešené. Ja pozerám, že čo sa stalo. Asi niečo dobré. Možno majú pre mňa tie keksiky... Vraj ma volá pani učiteľka. A vtedy začalo peklo. Ona na mňa zrazu spustila neskutočný rev. Spovedala ma pred celou triedou, že čo ja si dovoľujem o nej hovoriť, že ona kradne keksíky. "To vy určite robíte doma! Vy si ešte aj čaj kradnete podľa mňa!" Ja som sa rozplakal pred celou triedou. Nakoniec mi dala napísať papier riaditeľovi, že sa jej ospravedlňujem. Takýchto momentov bolo veľa a zažívajú to aj iné deti. Najmä rómske."

Ako som už povedala. Nemal to ľahké. Ale aj napriek dokázal úžasné veci. A ešte nekončíme. Čo to Japonsko? "Chcel som sa sám sebe odvďačiť. Najprv som si kúpil čokoládu. Ale tie intrákové chladničky sú také metafyzické, lebo dáš tam čokoládu, zatvoríš to a keď otvoríš, tak už tam nie je. No a tak sa stalo. Desať hodín večer. Tesco zavreté. 5 eur v peňaženke. Tak si hovorím, idem do Japonska.

Bol som na letnom kempe v Bratislave, možno bude nejaký kemp aj v Japonsku. Tak som ho našiel. Napísal som prihlášku pár dní pred deadlinenom. Pridelili ma do Rumunska. Ono sa to počíta podľa vzdialenosti aj podľa peňazí. Keď ich nemáš dostatok, dajú ťa čo najbližšie k tebe. Napísal som im, že som veľmi sklamaný a že ak ma dajú do Japonska, ja tie peniaze zoženiem. No a potom mi prišiel asi o štvrtej ráno mail, že mi našli miesto a berú ma do Japonska. Tak som začal premýšľať, ako zoženiem tie peniaze. Na LEAF-e sme rozoberali nejaký biznis a crawdfunding. Urobil som si svoju vlastnú kampaň. Volala sa Pošlite Romáka do Japonska - jasné stručné. Tak som to spustil. Pomáhal mi pri tom znova ten učiteľ, ktorý mi pomáhal s osobným bankrotom. Ja som potreboval pár vecí zaplatiť predom. On mi dal svoju kartu a povedal mi, aby som si to zaplatil. Keď vyjde, peniaze mu vrátim. Za štyri dni som mal vyzbieraní peniaze. Mal som tam správy od ľudí, ako mi to prajú, ako mi gratulujú, že som sa dostal na prestížny kemp. Tak som si povedal, že táto spoločnosť možno nie ej až taká zlá a dokážu sa zoceliť a pomôcť. Bol tam, samozrejme, aj hejt, ale ten pozitívny ohlas to prevážil. DO Japonska som išiel s jedným ruksakom a vrátil som sa s tým, že tam mám kamarátov, s ktorými si doteraz posielame listy."

Daniel sa dnes pripravuje na vysokú školu do Amsterdamu. Jeho cesta sa však nekončí. Stále hľadá šťastie a chce robiť to, čo ho baví.

Michelle Kubištová

Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín