Ako pandémia ukázala roky a roky neriešenia rómskej otázky...

Nech ide o voľby, alebo akúkoľvek krízu, minority sa často stávajú témou pre diskusiu majoritnej spoločnosti. Hovorili sme s ľuďmi, ktorí s Rómami pracujú, či by pandémia koronavírusu mohla priniesť aj systematické riešenie problémov, súvisiacich s rómskou menšinou.
"Nesúhlasím s tým, že by sa v tejto veci nič neriešilo. Dlhé roky je to náš veľký spoločenský problém, ktorý sa nedá populárne riešiť. Vždy, keď sa niečo začne robiť pre Rómov, spoločnosť reaguje negatívne," hovorí sociológ a bývalý splnomocnenec vlády pre rómske komunity Ábel Ravasz. Podľa neho o tom svedčia aj dáta a pozitívne trendy z troch Atlasov rómskych komunít z rokov 2004, 2013 a 2019.

A čo sociálne podniky?

Príkladom je obec Spišský Hrhov v okrese Levoča. "Kedysi sme boli klasická slovenská obec, v ktorej bola 100-percentná nezamestnanosť Rómov, úžera a ľudia s nedokončeným vzdelaním. Dnes je situácia úplne iná," hovorí starosta obce Vladimír Ledecký. Podľa neho je veľmi dôležité vytvoriť podmienky pre ľudí, ktorí sa z rôznych dôvodov nemôžu zamestnať. Najmä chudobných, ktorí majú slabé príjmy a horšie podmienky pre život. S akým riešením prišla obec?
"Vytvorili sme obecný sociálny podnik na vytvorenie a udržanie pracovných miest. Najprv sme zamestnali tých najschopnejších, ktorí sa stali inšpiráciou pre ostatných. Ak sa chceme pohnúť ďalej, musíme dať ľuďom najmä prácu a ukázať im, ako sa to dá. V priebehu troch rokov sme zamestnali nielen vlastných ľudí, ale aj obyvateľov z okolitých obcí," hovorí starosta. Obecný podnik sa venuje ošetrovaniu obecnej zelene, ťažbe palivového dreva, jeho príprave a dovozu občanom a do okolitých obcí. Podnik v Spišskom Hrhove zapožičiava lešenie na stavbu spolu s odvozom, dovozom a montážou, ako aj miešačky, čerpadlá a rôzne náradia. "Našimi významnými aktivitami sú aj stavebné práce, konkrétne výstavba domov a plotov," opisuje Vladimír Ledecký s tým, že obec momentálne zamestnáva 40 ľudí z ôsmich rôznych obcí.Obecná firma v Spišskom Hrhove sa už dávno nestará len o technickú infraštruktúru ako je voda, kanalizácia či elektrina. 

Výsledky prichádzajú postupne

V obci bola kedysi na vodovod napojená iba jedna ulica. Len čo obecná firma zarobila prvé peniaze, zaviedol sa v celej obci a nevynechal ani rómsku štvrť. "Na to, aby Rómovia mohli mať vodovod, sme im sťahovali peniaze postupne z platov. Nie každý mal dostatok financií na to, aby si ho mohol dovoliť a postavil si napríklad kúpeľňu. Dnes ju všetci majú aj s teplou vodou. Ľudia platia za vodu iba pätinu ceny, ktorú by museli platiť komerčnej firme. Vývoz odpadu je u nás vďaka obecnej firme takisto veľmi lacný," konštatuje Vladimír Ledecký.
Keďže majú Rómovia prístup k vode, ich kvalita života sa zmenila. "Sú čistí a upravení, učiteľky v škole sa nestránia rómskych detí a navyše v škole začali dosahovať lepšie výsledky," vymenúva malé úspechy starosta. Podľa Vladimíra Ledeckého si riešenia v obciach vyžadujú individuálny prístup. 

Chudoba a stále len chudoba

V Zborove, ktorý sa nachádza 10 kilometrov od Bardejova na východnom Slovensku, je situácia úplne iná ako v Spišskom Hrhove. Žije v ňom asi 3.000 obyvateľov, z čoho je 52 percent Rómov. "Rómovia bývajú prevažne vo vylúčenej osade, ktorá je rozdelená na tri časti. Prvú tvoria panelové byty, potom sú sociálne byty a v dolnej časti bývajú ľudia v chatrčiach, kde nie je voda ani elektrina. Ľudia dokonca nemajú ani len toaletu. Tí z najchudobnejšej časti si teda chodia po vodu do studne alebo si vodu medzi sebou delia a platia za ňu polovičným dielom. Podobne je to aj s elektrinou," vysvetľuje Alexandra Giňová, ktorá pozná veľmi dobre život v chudobe. Sama bola neraz v situácii, keď sa musela rozhodovať, či zo svojich peňazí zaplatí deťom desiatu do školy alebo ich minie na potrebné lieky pre svojho postihnutého syna, ktorý pred rokom zomrel.
"Ľudia v osadách často nevidia zmysel života," tvrdí. Potom siahnu po alkohole alebo drogách. "Čo má človek robiť, ak nemá ani len základ pre žitie, ako je čistá voda alebo prístup k elektrine? Pre Rómov zo segregovaných osád je veľmi náročné sa zamestnať, aj keby chceli. Točia sa v nekonečnom kruhu chudoby. Riešením potom je, že aby aspoň na chvíľu zabudli na svoje starosti, dajú si radšej lacné víno a idú spať. Ich deti vyrastajú v tomto prostredí a myslia si, že takýto život je normálny. Nič iné vlastne nepoznajú, ba dokonca ani život mimo osady," vysvetľuje Alexandra Giňová, ktorá mala to šťastie, že získala prácu vďaka projektu OZ Cesta von. Ako "omama" navštevuje matky v komunite v Zborove a učí ich ranej starostlivosti o deti, aby boli pripravené na vstup do materskej školy.

Vina - nevina

Po vypuknutí pandémie sa situácia začala vyhrocovať. "Mnohí Nerómovia za ňu začali viniť Rómov. My však nikam nechodíme, aj keby sme chceli. Nemáme na to peniaze. Rómovia zo Zborova boli najďalej asi v susednom meste. Niektorí síce chodia do Čiech, ale za prácou, a nie na dovolenku. Je únavné dokola počúvať, že za všetko na svete môžeme len my. Mnohí zažívame odmalička poníženie a žijeme s ním," hovorí Alexandra Giňová.
V obci sú dva obchody s potravinami. Po vypuknutí koronakrízy začali púšťať ľudí po jednom, čím narastala nervozita a ešte viac, keď Rómovia dostali dávky a chceli si nakúpiť. "Bojíme sa, že nám zatvoria osady. Niektorí Rómovia nemajú kúrenie, a tak chodia na drevo do lesa, aby si mohli uvariť a mali v príbytkoch teplo. Ďalší potrebujú vodu. Čo s hygienou, toaletou a ako to riešiť s potravinami?" pýta sa Alexandra Giňová.
Podľa bývalého splnomocnenca pre rómsku komunitu Ábela Ravasza sa ukazuje, že Rómovia sa opäť dostali na vedľajšiu koľaj. "Rómske komunity na Slovensku, ktoré sú na tom najhoršie, nemajú rovnaké hygienické podmienky, prístup k vode ani zdravotný stav. Sami vidíme, že nech je nakazený čo i len jeden Róm, hneď je vedená osobná štatistika a sú zavedené obrovské represívne opatrenia. Nedávno sa objavil človek v Gelnici v rómskej osade Hájik, ktorý prišiel z Anglicka a prejavoval znaky vírusu. Celú osadu dali do karantény. Napokon sa preukázalo, že vírus nemá, a osada zostala v karanténe naďalej," hovorí.
Problémom je podľa neho aj to, že štát začal prezentovať osobitne počet nakazených Rómov ako samostatný údaj, na základe nich odôvodnil celoštátne opatrenia a dal niekoľkotisícové osady do karantény. Pritom reálny počet nakazených bol okolo tridsať. "Vidím, že v niektorých obciach začínajú Rómov vnímať ako hrozbu. Nechcú ich púšťať do potravín, lebo sa boja, že ich nakazia. Čím viac bude takýchto negatívnych správ o Rómoch pribúdať, tým viac sa verejná mienka obráti proti nim. Už sme to neraz zažili a bombastické správy v časoch koronavírusu nás môžu priviesť späť do pôvodnej situácie," tvrdí.

Vzdelanie môže byť cesta

Keďže býva sám, často si berie do dediny deti z osady. Jeho občianske združenie Čajori romani sa venuje najmä rozvoju vzdelania detí a mladých ľudí. Funguje pri ňom aj tanečný súbor a cimbalová skupina. Cieľom je organizovať rôzne kultúrne akcie, v rámci ktorých by sa prepájala minorita s majoritou. Práca s deťmi Róberta baví. Deti, ktoré sa snažia, berie na rôzne výlety. No aj pri nich zažívajú rôzne absurdné situácie.
"Vždy som sa chcel stať učiteľom. Dospelých veľmi nezmeníme, ale s deťmi pracovať môžeme. Odkedy s deťmi pracujem, vidím, ako sa mení ich pohľad na svet. Keď som sa začal pýtať dievčat, čím chcú byť, väčšina povedala, že kuchárkami. Dnes sa z deviatich dievčat chystá šesť na strednú pedagogickú školu," hovorí. Podľa neho však nie všetci chcú rómske problémy skutočne riešiť. "Keby ich vyriešili, už by sa nebolo na čom obohacovať. Niektoré z dotácií, žiaľ, zostávajú vo vrecku iných. Nedávno sa uvoľnili peniaze na rozvoj kultúry, no na podporu vzdelania nešiel ani cent," konštatuje.
Monika Podolinská je učiteľka rómskych detí z osady Rúbanka v Muránskej Dlhej Lúke v okrese Revúca, ktorý je jedným z najchudobnejších na Slovensku. Má najvyššiu nezamestnanosť a tiež vysoký podiel Rómov. Učí v rómskej kontajnerovej škole. "V mojom prípade je to asi to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť. Práca s rómskymi deťmi ma baví, pretože každý deň mám možnosť ich niečím prekvapiť a sú nesmierne vďačné," opisuje.

Ako možno veci robiť inak

Deti sú motivované chodiť do školy, lebo sa tešia. "Sme škola rodinného typu a vyučujeme tak, aby v nej mali zážitok. Sľubujeme iba to, čo môžeme splniť. Keď napríklad poviem, že na ďalší deň budeme variť fazuľovú polievku, tak vedia, že ju naozaj uvaríme. Popritom počítajú fazule a opakujú si matematiku alebo sa učia pomenúvať jednotlivé ingrediencie po slovensky i po rómsky. Povieme si, čo koľko stálo a či je to zdravé, kde sa čo pestuje, ako to môžeme získať či kúpiť a potom si to dovaríme a zjeme," opisuje učiteľka spôsob výučby prvákov.
Deti sú vraj veľmi skromné a rešpektujú pravidlá. Ak vedia, že niečo musia dodržiavať, takto si zvyknú a funguje to. "Najprv im, samozrejme, musia rozumieť. Pravidlá tvoríme spoločne a vysvetľujeme si ich. Naše vzťahy sú založené na dôvere. Pokiaľ si ju od žiakov a ich rodičov nezískate, nemáte šancu u nich uspieť," opisuje spôsob fungovania v škole učiteľka.
Práve vzdelanie vidí ako cestu, ako sa vymaniť z bludného kruhu chudoby. "Keď deti a rodičia z vylúčených komunít pochopia, že škola je bezpečné miesto a že ju môžeme budovať spoločne, je to najlepší spôsob. Rodičia dnes vedia, že vzdelanie ich detí znamená väčšie možnosti do budúcna na trhu práce," dodáva. Jeden z jej žiakov je momentálne v maturitnom ročníku a pripravuje sa na vysokú školu.

Pandémia všetko mení

Pandémia podľa Moniky Podolinskej začala veľa vecí meniť. "Strach zosilnel, na čom sa podieľajú aj vyhlásenia politikov a médiá. Ľudia dokola počúvajú, že vírus sa môže šíriť z osád. Obávam sa, že aj keby sme chceli, pandémia nenaštartuje žiadnu zmenu. Život niektorých Rómov je ako život Slovákov pred 60. rokmi minulého storočia. Naši prastarí rodičia tiež umývali deti vodou z lavóra. Mnohí Rómovia sú vystrčení na okraj spoločnosti a my sa môžeme iba pýtať, prečo je to tak. Obávam sa, že ak sa v tejto situácii zameria pozornosť iba na Rómov, vyostrí sa napätie v spoločnosti," domnieva sa.
Vždy, keď učiteľka môže, do osady odnesie šlabikáre, učebnice matematiky, perá či zošity. Online výučba neprichádza do úvahy. "Vysvetlila som rodičom, že teraz je to na nich. Že si musia nájsť čas na svoje deti a kedykoľvek mi môžu zavolať alebo zaklopať na okno. V škole učím prvákov a viem, že v ich rodine sa vždy nájde niekto, kto vie čítať alebo písať. Deti sa v osade neraz hrajú na školu," dodáva Monika Podolinská.
O tom, že vzdelaním sa dá dosiahnuť veľa, svedčí aj príbeh Tomáša Mattu, ktorý sa narodil do rómskej osady v Nižnej Myšli. Je to jedna z tých "lepších osád" na Slovensku. Jednu jej časť tvoria paneláky, kde je voda, a druhú časť chatrče. Rómovia z chatrčí si chodia po vodu k Rómom do panelákov. Blízko sa nachádza aj materská škola, kam chodil aj Tomáš. "Vyrastať v osade nie je žiadna výhra, ale ako dieťa to nevnímate. Pamätám si, že sme ako deti hrávali futbal na poli pri smetných košoch a do ruky sme brali čokoľvek. Bolo nám jedno, či sme čistí alebo špinaví, lebo často bolo všade blato a doma nebolo veľmi čo robiť. Keď sme si chceli založiť hudobnú skupinu, vzali sme hrnce a začali sme na nich hrať. Spomínam si, ako som raz spadol a rozbil si lakte, kým ostatní Rómovia sedeli na múriku a smiali sa mi," opisuje s úsmevom svoje detstvo.
Keď mal Tomáš sedem rokov, stará mama ho vzala k sebe do Košíc. Tomášova mama sa neskôr vrátila naspäť do osady a chlapec už zostal u starej mamy v meste. "Tam som začal chodiť na základnú školu. Škola ma veľmi bavila a chcel som všetkým dokázať, že aj Róm môže mať dobré výsledky. Raz som sa stal dokonca predsedom triedy. Nebolo vždy všetko jednoduché, ale zvládol som to," hovorí. Jeho traja súrodenci zostali žiť v osade. Svojej 10-ročnej sestre pomáha s úlohami. Raz by sa chcela stať doktorkou. Tomášov 5-ročný brat a 4-ročná sestra ešte nechodia ani do materskej školy. "Nie je mi jedno, ako ľudia v osade žijú," hovorí.

Čo s riešeniami?

Mohlo by sa zdať, že pandémia mohla priniesť systematickejší pohľad, ako riešiť život ľudí vo vylúčených komunitách. Mnohí sú však skeptickí. "Aj tie riešenia, ktoré sa za dlhé roky podarilo presadiť, môžu byť ohrozené. Postupne rušíme špeciálne školy a zaviedli sme povinnú predškolskú dochádzku, lebo rovnaká štartovacia čiara je dôležitá pre všetky deti. Školy však teraz zostali zavreté. V komunitách je obrovský počet terénnych pracovníkov, otázkou však je, ako budú financovaní. Súčasná pandémia ohrozuje mnohé z toho, čo sme doteraz dosiahli," vymenúva Ábel Ravasz. Možností, ako riešiť rómsku problematiku, je podľa neho veľa, ale nemožno čakať a treba ich riešiť súčasne.
Deti potrebujú ranú starostlivosť a byť pripravené na materskú a základnú školu. Pre mladých i dospelých Rómov je dôležité vytvárať a udržať pracovné miesta pre tých, ktorí ich majú. "Ani v časoch krízy nemôžeme dopustiť, aby ľudia, ktorí sa konečne za posledných desať rokov zamestnali, sa ocitli opäť na ulici. Nastal najvyšší čas, aby štát začal podporovať a rozvíjať sociálnu ekonomiku a namiesto podpory jednotlivcov investoval do sociálnych podnikov, čo sa niekoľkonásobne vráti. Darmo budeme vyrábať ľudí, ktorí majú stredoškolský diplom, ak sa nevedia zamestnať, lebo nie sú pracovné miesta. Darmo máme pracovné miesta, ak ľudia idú do práce špinaví alebo sa z nej vracajú späť do chatrče a nevedia sa vymaniť z bludného kruhu chudoby," vysvetľuje bývalý splnomocnenec.
Možno očakávať, že pandémia Covid-19 sa podpíše pod zhoršenie chudoby v rómskych osadách. Dôsledky krízy, ktorá príde, pocítime mnohí. Chudobní a nízkokvalifikovaní zamestnanci môžu byť prví na rane. Väčšia chudoba so sebou prináša aj negatívnej dopady v podobe väčšieho napätia a problémov v rodinách, výsledkov vo vzdelávaní mladých a v horších štandardoch bývania. To všetko bude chudobných ľudí opäť vzďaľovať od majority a podporovať aj etnickú neznášanlivosť. Zostáva len veriť, že kríza nebude trvať dlho.

Michelle Kubištová

Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín