Iveta Horváthová - poviedka

Nejasné tušenie

Opäť raz. Zas a znova. Vystupujem na našej železničnej stanici. Obzerám sa okolo seba. Mohla som to čakať, ľudia vystupujú z vlaku a ako mravce sa náhlia rýchlo z nástupišťa. Bežia ako o život, ťahajúc za sebou kufre. Mladí, dospelí, muži, ženy, matky s deťmi, či seniori. Bez rozdielu. Bez ohľadu. Tlačia sa k schodom, aby čím najskôr opustili nástupište číslo 3.

V duchu premýšľam, kam sa tí ľudia tak ponáhľajú? Pozerám sa do zväčšujúceho sa hlúčika a v hlave mi skrsne myšlienka. Čo ak tú dievčinu čaká jej priateľ, s ktorým sa nevidela celé leto? Alebo tá staršia pani? Určite ju pred stanicou čaká dcéra s vnúčatami. A ten manželský pár? Ide na návštevu k známym? Deťom? Každého niekto čaká okrem mňa. Sama ako slimák sa vlečiem už skoro prázdnym nástupišťom k východu.

Viem, že ma pred stanicou nikto nečaká s kyticou kvetov, nikto, komu by som mohla padnúť do náručia a posťažovať sa na meškanie vlaku, na dlhú a nepohodlnú cestu, na pokazenú klímu, na chýbajúci jedálenský vozeň, na uškriekané deti a na slnko, ktoré mi celú cestu svietilo do očí. Nikto, kto by ma pohladil po vlasoch, dal mi nežný bozk na čelo, pritúlil si ma k sebe a spoločne by sme v objatí vyšli do tohto krásneho slnečného podvečera.

Vychádzam pred stanicu a ovešaná kabelkou sa štverám s obrovským kufrom po schodoch hore za svetlom. Uvažujem, či budem opäť pätnásť minút čakať na môjho princa. Alebo to bude viac? Úvahy sa ma držia do chvíle, kým Olivera neuvidím stáť opretého o stenu v hale železničnej stanice. Čo mám robiť? Na túto situáciu som nebola pripravená. Mám sa k nemu rozbehnúť a nechať kufor a tašku padnúť na zem, skočiť mu do náručia a od šťastia sa rozplakať? Aspoň tak sa to robí v romantických filmoch.

Som z jeho prítomnosti prekvapená, pretože som mala nacvičený aspoň desaťminútový výchovný monológ o tom, ako znovu mešká a ja ho tu čakám sama a bezbranná a ako z každej strany na mňa číha nebezpečenstvo. Mala som v pláne celú situáciu dosť nafúknu. Ak by mi náhodou priniesol ako ospravedlnenie kvety, otrieskala by som ich o neho, pretože určite by to boli ruže, ktoré neznášam. Prečo chlapi vždy siahnu po ružiach? Nechápem. Je to tak prvoplánové a bijúce do očí.

Určite som tam hodnú chvíľu stála a zízala na neho. Toto som fakt nečakala. Čo teraz?

Ráno som sa prebudila pomerne skoro. Zobudilo ma slnko. V noci sme unavení padli rovno do postele. Ani závesy nemal kto zatiahnuť. To preto ma teraz pohládza po tvári slnko. Pozerám na hodinky. Šesť päťdesiat. Tak to by sa mi doma nestalo. Pomaly sa precitám a slastne sa pretiahnem. Siahnem po televíznom ovládači a rytmicky prepínam programy. O takomto čase toho nie je veľa na pozeranie. Nakoniec moju pozornosť upúta titulok s oznamom o únose mladej dievčiny uprostred rušného rána rovno pred očami pár desiatok ľudí. Trhne mnou a telo mám posiate zimomriavkami. Ešte chvíľu sa zaoberám touto informáciou a potom sa pritúlim k môjmu priateľovi. Chcem si ešte trochu pospať.

Prebúdzam sa na búchanie panvíc, omamnú vôňu čerstvo uvarenej kávy a na príjemnú hudbu z rádia. Z kuchyne ku mne dolieha hlas a upozorňuje ma, aby som ostala v posteli a ani sa nepohla. Rada rebelujem a vzpieram sa, predsa mi nikto nebude rozkazovať, ale dnes na to nemám náladu. Mám ešte zlepené oči, unavené telo a som lenivá vystrčiť z postele čo i len nohu. Nechápem ako sa počas troch hodín, ktoré som spala, mohlo tak zmeniť počasie. Vonku leje ako z krhly, dážď bubnuje na okná svoju podmanivú hypnotizujúcu uspávanku. Kvapky sa postupne zlievajú do tisícky malých potôčikoch. Svoju púť končia na parapete a odtiaľ sa v ďalších cícerkoch a slzičkách kotúľajú do neznáma.

Ležím v polosede a sledujem túto nádhernú prírodnú scenériu za oknom spálne. Okná sa menia na dve plačúce oči. Vonku sa ochladilo. Dážď je taký silný, že by človeku nepomohol ani dáždnik.

Z rozjímania a snenia ma vytrhne môj drahý. Oliver sa znenazdania objaví pri posteli s podnosom, na ktorom je šálka kakaa, kávy, džúsu, vajíčok a vianočky s nutelou. Na líce dostanem nežný bozk. Opatrne si sadne ku mne na posteľ. Začnú naše raňajkové hody. Od toľkého prekvapenia nevládzem ani prežúvať a pozerám sa na svojho miláčika trošku neveriaco. Hneď sa ho pýtam: 

- Láska stalo sa niečo?

Na toľkú pozornosť hneď z rána nie som u neho zvyknutá. Samozrejme, nevideli sme dlhšiu domu a to by veľa vysvetľovalo. Keďže nie som žena, ktorá chce byť vydržiavaná chlapom, pracovala som na rodinnej farme, aby som si niečo zarobila na školu. Viem si predsa na seba zarobiť aj sama.

- Nie, nič sa nestalo Sisa. Malo by sa?

V jeho hlase badám mierne zaváhanie. Akoby sa snažil viac ubezpečiť seba ako mňa, že sa za tých pár mesiacov nič nestalo. Mala by som prestať analyzovať každé slovo.

- Ja len, že raňajky do postele a toto ráno... Som zmätená. Asi by som mala chodiť k našim domov častejšie. - smejem sa a vidím v jeho nádherných čokoládových očiach ako veľmi som mu chýbala. Dojeme spolu celé raňajky a keďže sa počasie z minútu na minútu zmenilo, menia sa aj naše plány.

Už asi osemstodeväťdesiatypiatykrát pozeráme náš obľúbený seriál Kosti a debatujeme o vzťahu Busa a Kostičky. A už asi osemstodeväťdesiatypiatykrát môjmu drahému vysvetľujem, že oni sa v podstate milujú a chodia spolu, len o tom nevedia. V takomto duchu vedieme našu debatu až do okamihu, kým nám seriál neprerušia mimoriadne správy.

Redaktor oznamuje a upozorňuje ľudí, najmä ženy, aby si obzvlášť dávali pozor, pretože v uliciach vyčíňa psychopatický maniak, ktorý unáša mladé ženy počas bieleho dňa. Svoje obete si vopred vytypuje a je známe, že sa prezentuje ako taxikár. Potom, čo ženy k nemu nastúpia do auta, ich omráči neznámou látkou a odvlečie ich na zatiaľ polícii neznáme miesto. Informácie získali od jednej obete, ktorej sa podarilo tejto ozrutnej beštii z auta hrôzy utiecť. Správa sa končí varovaním a starým známym, že ak niekto vie niečo viac, čo by mohlo polícii pri pátraní pomôcť, je potrebné okamžite volať na políciu.

Konečne sa mimoriadne správy končia a seriál pokračuje nerušene ďalej. Oliver stíši hlas a s miernou výčitkou sa na mňa pozrie:

- A to si chcela ísť včera večer zo stanice sama. A aha, čo sa deje. Nehovorím ti to stále?

Snažím sa ho upokojiť. Je zjavné, že táto informácia ho nepotešila a nenechá si ujsť, aby ma mohol opäť poučovať a nabádať k opatrnosti. Nechcem mu odporovať a argumenty by boli: pricestovala som nočným vlakom a maniak svoje obete "loví počas všedného dňa". Nechce sa mi však pokaziť rannú idylku a tak ho len pochválim aký je prezieravý a aké mám šťastie, že mám tak skvelého priateľa, ktorý sa ma snaží chrániť za každých okolností. Jemu táto moja odpoveď nestačí a trvá na tom, že ma nespustí z očí, kým toho šialenca nechytia. Vyzerá dosť vážne a odhodlane, tak mi nezostáva nič iné ako súhlasiť.

V hlave mi neprestávala vŕtať otázka, prečo je tak naštvaný a obozretný? Veď predsa vie, že ja taxíkmi nechodím. Radšej budem čakať pol hodinu na autobus, ako by som sa mala zviesť v taxíku a sedieť v jednom aute s cudzím človekom. Na čakanie autobusov som celkom dobre vytrénovaná, keďže doma si na autobus viem počkať aj hodinku. Pár minút hore dole ma predsa nezabije. Riadim sa heslom, že je lepšie kvôli jednej minúte zmeškať autobus ako prísť o život. A navyše, teraz sa už môžem voziť autom sama, veď pred pár týždňami som získala vodičský preukaz.

Nechám svoje myšlienky poletovať vo vzduchu a načiahnem sa za balíkom čipsov, položím si hlavu na priateľovo rameno a vo dvojici sledujeme ďalšie pokračovanie Kostí. Celý deň v perinách.

Ráno sa prebúdzam na nežný a šteklivý božtek na nos a potom už iba vidím siluetu Olivera ako sa stráca vo vchodových dverách. Ponáhľa sa do práce. Ostávam v byte sama. Trošku posmutniem. Nestihla som mu ani povedať o tom hrôzostrašnom sne, ktorý som mala. To pre ten sen som sa zobudila celá spotená a prestrašená. Doteraz cítim pach dezinfekcie, krvi a na rukách chlad okov a lapám po dychu. Prehmatám si zápästia rúk a tvár. Naozaj to bol iba zlý sen. Mala by som prestať pozerať kriminálky pred spaním. Nerobí mi to dobre.

Moje chmúrne myšlienky sa vytratia hneď ako podídem k oknu a nechám sa poštekliť rannými lúčmi slnka. V momente sa mi zmení nálada. Vbehnem do obývačky zapnem si na telke youtube. Ozve sa moja obľúbená pesnička. Tanečným krokom vbehnem do kúpeľne. Dám si osviežujúcu sprchu a napriek Oliverovmu zákazu nepohybovať sa sama po meste, vbehnem tanečným krokom do spálne. Hodím na seba obľúbené letné šaty a sandáliky a náhlim sa do obchodu nakúpiť suroviny na dnešný obed. V ruke zvieram kľúče od auta.

Obchod, do ktorého som sa vybrala poznám dobre. Chodíme sem často. Systematicky sa v ňom prechádzam s nákupným košíkom od regála k regálu a hádžem doň všetky potrebné suroviny. Náhlim sa k pokladniam, aby som mohla za nákup zaplatiť čím skôr. S plným košíkom skoro bežím k autu. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že ma niekto sleduje. Celý čas v podzemnej garáži sa bdelo obzerám dookola. Nevidím nič podozrivé, ale aj tak odomykám auto náhlivo, rýchlo nakladám nákup do kufra. Zabuchem auto,  behom idem odniesť košík. Už takmer v panike nasadám do auta a štartujem.

Vychádzam z garáže a pohľad mi padne na muža v strednom veku v otrhanom oblečení. Má divný pohľad. Oči upiera rovno na mňa. Na tvári ma nechutne chlípny úsmev. Keď auto prechádza okolo neho, na sekundu privriem oči, aby som spracovala strach. Strasie ma. Pozriem sa do spätného zrkadla, ale chlapa nikde. Nikto už na tom mieste nie je. Sníva sa mi? Asi si namýšľam. Toto Oliverovi určite nepoviem.

Z obeda bude večera. Neskorá večera. Nedočkavo čakám na príchod Olivera. Čas na hodinkách je neúprosný a ručičky sa čoraz viac približujú k polnoci. Kde len môže byť? Už tu mal dávno byť. Ani neviem, či mám byť viac nahnevaná alebo sa o neho báť. Vytáčam jeho číslo, ale už asi pätnástykrát sa mi ozýva len jeho záznamník. Tak teraz sa už obávam naozaj. Nervy mám na krajíčku. Kde sa túla? Je ešte v práci? Alebo má milenku? Že by tým čakaním na stanici a raňajkami do postele len zakrýval svoje zlé svedomie? Cítil sa iba previnilo?

Ležím na gauči a monotónne prepínam televízne stanice. Na žiaden program sa však neviem sústrediť. Opäť mimoriadne správy. Tentokrát sa obeťou nestala žena, ale chlap. Meraviem. Nedýcham, nemyslím. Iba sa mi po líci kotúľajú horúce slzy. Nie! To nemôže byť pravda! On nie!

Neviem ako dlho som plakala, kým som precitla na štrngotanie kľúčov v zámke vchodových dverí.

Zľakla som sa. Nevedela som, či sa mi to sníva alebo sa niekto naozaj vkráda do bytu. Ležím pod dekou a načúvam. Dvere sa ticho otvorili. Kroky. Vchodové dvere sa zavreli. Niekto vošiel. Vyzúva sa. Niekto sa zakráda. Niekto odkrýva deku. Cítim alkohol.

Niekto ma hladí po líci. Opäť nedýcham. Odišiel do kuchyne. Počujem tiecť vodu. Opäť kroky. Odvážim sa otvoriť oči. Skoro odpadnem. Neviem či mám začať kričať, plakať alebo sa smiať. A tak pre istotu spustím všetko na raz. Dokopy. A nahlas.

Búcham päsťami do Oliverovej hrude a pritom mi po tvári tečú vodopády sĺz. Medzi vzlykmi sekám zo seba otázku:

- Kde si doteraz bol? Vieš ako som sa o teba bála?!? Po meste chodí psychopat, unáša ľudí, dokonca už aj mužov a ty sa nehlásiš! Čo som si mohla myslieť?

Previnilo sa na mňa pozrel a vysvetlil mi, že dnes mali v práci oslavu. Kolegovi sa narodil syn. Písal mi sms, ale vybil sa mu mobil. Nevedel, že sa nestihla odoslať.

Ľahol si vedľa mňa a chlácholivo ma privinul na hruď. Okamžite som zaspala nerušeným spánkom. Jeho objatie fungovalo ako účinný liek. Dobre vedel, že takto sa cítim v bezpečí. Ukrytá pod jeho ramenom.

O týždeň sa situácia so záhadnými zmiznutiami z ničoho nič utíšila. Polícia vraj mala konečne nejakú stopu. Možno preto sa psychopat odmlčal. Média si už naňho ani nespomenú. Logicky mi prípad zišiel z mysle.

Poobede sa náhlim do nákupného centra, stretnúť s kamarátkou Vandou. Sedím v obľúbenej kaviarni a jej nikde. Nesedí mi to. Vanda je predsa presná ako švajčiarske hodinky.

Chlípem najlepšie kapučíno aké som kedy pila a dlhú chvíľu si krátim surfovaním na nete. Nečakane na mňa vyskočí správa o ďalšom zmiznutí. Predýchavam. Kapučíno mi zhorklo v ústach. Čakala som, že sa to už skončilo, že čoskoro toho psychopata chytia. Asi som sa mýlila.

Pozerám na hodinky. Vandy nikde. Platím a odchádzam. Ale nechápem. Prečo Vanda nezavolala? Cestou k autu vytáčam jej číslo. Vypnutá. Pod fúz sa usmejem. Určite zabudla na dnešné stretnutie a užíva si nádherné sladké chvíle so svojím novým úlovkom.

Vystupujem z výťahu v podzemnej garáži. Periférne vnímam chlapíka, ktorý ma hypnotizoval pohľadom pred pár dňami v obchode. Zrýchlene kráčam k svojmu autu. Odrazu cítim na temene hlavy tupý úder. Tlmená bolesť sa mi rozlievala po celom tele. Cítim silné bodnutie v hlave. A chlad studenej dlážky podzemných garáží. Olizuje moje nevládne telo. Niekto ma ťahá za sebou ako vrece zemiakov. Tma. Viac si nepamätám nič.

Pomaly sa prebúdzam z čierňavy, ktorá má obklopovala. Cítim bolesť hlavy a krv v ústach. Snažím sa otvoriť oči, ale ostré svetlo malej lampičky namierené rovno na mňa ma boľavo oslepuje. Vnímam len veľké zrkadlo. Teda, myslím, že je to zrkadlo. Cítim zvláštny, ťažký puch s prímesou benzínu. Trochu otočím hlavou. Zaostrím zrak. Ležím v zvláštnej miestnosti bez okien, steny sú obité, mokré, špinavé. Pozdĺž stien sa tiahne množstvo neidentifikovateľných trubíc. Zo zeme do mňa preniká nepríjemne znehybňujúci chlad. Počkať! Kde to vlastne som? Sníva sa mi? Ako som sa sem dostala? Isto je to sen. Pokúšam sa zobudiť.Au! Tá bolesť je neuveriteľná a bráni mi v premýšľaní.

- No, tak Sisa, rozpamätaj sa. – motivujem sa.

Posledné na čo si spomínam je, že čakám na Vandu. Pijem capuccino a potom idem výťahom do garáže. Podzemná garáž a ten zvláštny chlap. Opäť ma sledoval? Kto to je? A potom tá bolesť – musel ma ovaliť zozadu a odvliecť do tejto čudesnej miestnosti. Ale prečo? Čo odo mňa chce?

Keď si moje oči privykli na tmu, pozrela som sa do zrkadla, ktoré bolo oproti mne. Skoro som odpadla. Nie! Nie! Nie! Aké zviera, to môže urobiť? Kto mi to spravil? Má to byť vtip? Kanadský žartík? V tom prípade je dosť nevydarený a to mám veľmi dobrý zmysel pre humor.

Ruky mám spútané nad hlavou železnými okovami, ktoré vystupujú zo stropu. Nohy mi zdobia náramky, ktoré končia dvoma veľkými železnými guľami. Na spánkoch mám cícerky zaschnutej krvi, oči opuchnuté, vlasy! ... Nie! Moje vlasy! Moje krásne dlhé vlasy. Cítim ako ma opúšťajú sily a opäť upadám do čierno-čiernej tmy.

Preberám sa na studenú sprchu. Precitám. Uvedomujem si, že to asi nebude zlý sen. Odniekiaľ z diaľky počujem ako na mňa niekto kričí. Nechápem. Až po chvíli, keď sa pozriem na zem, zbadám zvyšky raňajok, ktoré zo mňa vyšli. Kým si uvedomím stav celej situácie, na mojom líci pristane niečia ruka. A potom znova. A znova. Fackuje ma ako fackovacieho panáka. Na konci pocítim silný úder do brucha a kopnutie do nôh.

- Hej! Nechaj ju! Má dosť. A nie, že jej niečo poškodíš natrvalo! Ha –ha. Šéf by ti to dal riadne vyžrať, ty hovedo.

Počujem akoby z diaľky. Slová sa mi zlievajú, sily ubúdajú. Neviem ani udržať hlavu. Tak rada by som tomu človeku napľula do tváre!

Na zemi zbadám krv, ktorá mi musí tiecť z nosa. Skúšam prehovoriť a v tom momente pocítim na svojej tvári handru a opäť upadám do bezvedomia.

Keď sa po čase preberiem, premýšľam nad tým ako dlho tu musím byť. Určite ma už hľadajú. Oliver o mňa musí mať strach. A čo moji rodičia? Vedia niečo?

Niekto sa ku mne priblížil a začína mi uvoľňovať ruky a nohy. Zrazu sa ocitám pred mojím protivníkom slobodná a predsa nemám v sebe silu ani na to, aby som ho silno kopla do rozkroku ako som to videla vo filmoch.

- No poď. Je čas obeda. Už musíš byť hladná po toľkých dňoch hladovky. A my ťa predsa potrebujeme silnú a zdravú.

- Mlč, buď už ticho! Všetko prezradíš! Vypadni pre ostatných! Urobíš lepšie!

Nechápala som o čom sa to bavia. Cítila som, že moje zmysly sú otupené a všetko vnímam iba z diaľky. O čom sa to rozprávali? A koľko dní som už tu? Uvedomujem si, že ak som tu viac ako deň, moje šance na prežitie sú márne.

Do malej miestnosti postupne prichádzajú ďalší. Do čerta koľko nás tu je. A prečo nás tu držia? Pri stole sa zrazu so mnou ocitá chlap a ďalšie dve ženy. Postavia pred nás chabý zeleninový vývar a krajec chleba.

- No tak, žerte! Okamžite! Čo som povedal! Žerte, lebo Vás zabijem hneď! – zahrmel mužský hlas a na znak varovania vytiahol zbraň. Všetci sme mlčky sklonili hlavy a začali jesť.

Keď som sa vrátil domov a Sisa tam nebola, mal som zvláštny pocit. Okamžite som vytočil jej číslo. Nezvoní. Je vypnutá. Premýšľam. Mala sa predsa stretnúť s Vandou. Bingo. Vytáčam číslo na Vandu, tá mi berie hneď po prvom zvonení. Od Vandy som sa dozvedel, že nebola so Sisou, pretože na to stretnutie úplne zabudla.

Čakal som ju doma do šiestej. Keď sa nevracala vedel som, že sa niečo deje. Rozhodol som sa, že ju pôjdem pohľadať.

Prešiel som snáď celé mesto a jej nikde. Bol som aj v jej obľúbenej kaviarni, kde som sa dozvedel, že tam dnes bola. Napadlo mi, že skúsim pohľadať jej auto na parkoviskách. Našiel som ho asi až po hodine hľadania v podzemnej garáži. To som už nevydržal a zavolal na políciu. Hliadka prišla do pár minút, no žiaľ pátranie nezačne skôr ako po dvadsiatich štyroch hodinách. Skvelé, moju priateľku možno uniesli a oni sa neunúvajú ju ísť hľadať aj keď vedia, že po vonku behá nejaký psychopat. Mal som zlé tušenie už od tej chvíle, keď dávali mimoriadne správy.

V mysli som si prehral útržky posledných dní. Vytiahol som zo zadného vrecka mojich džínsov mobilný telefón a klikol na ikonku prijaté SMS. Roloval som nimi, kým som nenatrafil na správy z neznámeho čísla. Ešte raz som si ich prečítal. Správu po správe, slovo po slove. Celé od začiatku.

Opäť som zašiel na policajnú stanicu, ale tentokrát už aj s dôkazovým materiálom a priznaním.

Po pár dňoch som dostal od polície nové informácie. V garáži našli jednu jej sandálu. A peňaženku s dokladmi. Už sú to 4 dni, čo o nej nič neviem.

Dnes sa našlo telo jednej z obetí. Bolo riadne doriadené. Chýbalo jej srdce a obličky. Zrejme ide o organizovanú zločineckú skupinu, ktorá unáša ľudí na obchodovanie s orgánmi. Mŕtvolu pohodili ráno pred budovou polície s varovaním, aby nesnorila. Obeť ešte stále nemôžu identifikovať. Vybielili jej odtlačky prstov, vybili zuby a z tváre jej stiahli kožu. O ostatných obetiach sa nič nevie. Je zrejmé, že Sisu uniesli títo chorí maniaci.

Opäť sa všetci stretávame pri stole, teraz nás je však o jednu menej. Že by sa jej podarilo utiecť? Pochybujem. Nikto z nás nemá silu sa vzpierať. Fyzicky sme na dne a psychicky na tom tiež nie sme najlepšie. Po obede nás vedú do miestnosti, v ktorej sú pripravené stoly. Také aké som videla v Kostiach, na ktoré kládli obete v márnici. Prebehne po mne mráz.

Hodia nás na studené kovové stoly. Ich chlad cítim až v kostiach. Priväzujú nám ruky aj nohy k bokom stolov. Snažím sa vzpierať a kričať, ale hneď mi ústa zapchajú handrou, ktorú prelepia veľkými kusmi lepiacej pásky. Cítim ako sa mi po tvári kotúľajú slzy, ktoré sem – tam zablúdia aj na krk a až k ušiam.

Do uší sa mi dostáva rev chlapa na vedľajšom stole. Pozriem sa jeho smerom a zmeraviem. Muž v bielom plášti a s maskou na tvári si čistí bohatú zbierku skalpelov. Vykladá si ich na samostatný stolík, kde si ich rovná a usporadúva od najväčšieho po najmenší. Každý jeden si obzerá so zvláštnym zábleskom v oku. Zrejme mu to robí radosť. Vzápätí chlapovi na vedľajšom stole zarezáva do ruky a chorobne sa smeje. Chlap na stole reve od bolesti. Potom si vyberie jeden z pripravených nástrojov a precízne mu ním trikrát prejde po hrudi. Odrazu stíchne. Nie som schopná zo seba vydať ani hlások, žiaden prejav ľudskosti. Cítim ako som sa od strachu pomočila.

Druhý z chlapov sa nakláňa nad ženou na ďalšom stole. Sedí na nej celou svojou váhou. Vidím ako jej oči vybehli z jamiek a dochádza jej kyslík. Snažím sa byť ticho, aby si ma nevšimli.

Nado mnou stojí a skláňa sa muž v bielom plášti s maskou na tvári, ktorí dával rázne pokyny ostatným. Vidno mu na očiach, že ma chce zabiť. Neviem či mám plakať alebo sa začať modliť. Tak iba ležím a upieram zrak do neónky, ktorá osvetľuje celé moje telo, po ktorom ten zvrhlík prechádza fixou ako po nejakej mape. Vtom sa otvoria dvere a v pruhu svetla vidno postavu.

- Hej chlapi! Mám ďalších! Poďte mi s nimi pomôcť.

Keď opustia miestnosť, bez hanby sa rozplačem. Počujem ako so mnou plače aj žena na vedľajšom stole. Obe upierame nemo zrak do stropu a uvedomujeme si, že náš koniec sa blíži. Ak prišli noví, my zrejme o chvíľu zomrieme. Rovnako ako tí pred nami.

Odhadujem, že ubehli dva dni. Opäť ležím na kovom stole a spolu so mnou aj žena z minula. O chlapovi sme viac nepočuli.

Viem, že prichádza môj koniec. Posledné dni sme nedostali nič jesť ani piť, zrejme nás už nepotrebujú. Načo sme im vlastne boli? Ležím a v hrudi mi narastá hrča. Myslím na mojich rodičov a súrodencov, na kamarátov, spolužiakov a na môjho Olivera. Už ich viac neuvidím. Oliver, prečo si ma ešte nenašiel? Opäť plačem a tomu chlapovi sa to zrejme nepáči.

- Čo reveš? Chceš dôvod na rev? Há?! No tak chceš? Odpovedaj, keď sa s Tebou bavím. Slečinka je nemá. Čo nemáš jazyk? Mám ti ho snáď odrezať?!? – zablysne mi pred tvárou nožom.

- Nie!!! - skričím z posledných síl.

- Ha ha ha! Slečinka sa nám bojí. No tak, bojíš sa?! Odpovedz!

- Áno, bojím.

- To je dobre, že sa bojíš. Len sa boj! Ale dlho sa báť už nebudeš! Neboj sa, si priveľmi pekná na to, aby si toľko trpela a tak ti pomôžem. Dobre?

- No tak, čo som povedal dobre?

- Uhmmmm. - zmôžem sa len na tiché zahmkanie.

- Neboj sa nebude to bolieť, to ti sľubujem slečinka. – s injekciou v ruke sa ku mne nakloní muž v bielom plášti s maskou na tvári

Od tej chvíle si nepamätám nič. Preberám sa na to ako sa v bolestiach zvíja na stole žena vedľa mňa. Muž v bielom plášti jej zaživa vyťahuje z chrbta obličku a vkladá ju do prenosnej chladničky. Toľko krvi. Toto určite neprežije. Bojím sa pozrieť na ľavú stranu na toho nového Borisa. Boh vie, čo je s ním. Nevydáva žiaden zvuk. Dúfam, že ... Nie! Oni ho zabili! Vidím iba ako je prikrytý plachtou, ktorá je však krátka pre tak vysokého chlapa. Plachtu títo inteligenti natiahli od nôh hore a tým pádom môžem vidieť Borisovi do tváre. Už necíti bolesť. Všade okolo neho je kopec krvi, ktorá mu ešte stále tečie v cícerkoch z tela na zem a nasaká ňou aj biela plachta. Prepadáva ma úzkosť. Ach, čo len so mnou bude?

Pripravujem sa na všetko. Jeden z mužov prichádza ku mne. Zastaví sa pri tom vozíku s vyleštenými skalpelmi. Vyberá jeden po druhom a skúša na svojich prstoch ich ostrosť a špičku skalpela. Teraz určite hľadá ten najostrejší, ktorý mi priloží na krk a ukončí môj život. Takto som zomrieť nechcela.

Pohne sa smerom ku mne a v očiach vidím ako ho teší môj strach. Konečne si vybral. Surovo ma schmatne. Od strachu sa ani nehnem. Pred očami mi bežia moje spomienky, ktoré v tej chvíli neviem ani zachytiť. Zrazu všetko stíchne. Preruší to môj vlastný výkrik. Sama sa zarazím vlastnému hlasu. Znie mi tak cudzo, akoby prichádzal z diaľky. Cítim ako mi zabára ostrým predmetom do pravého boku a potom pritlačí. Vnímam ako mi prerezal kožu. S každým mojím výkrikom pritlačí skalpelom silnejšie. Snažím sa ostať pri vedomí. Byť ticho a nevypustiť ani jednu slz. Ide mi to však ťažko. Zrazu vezme ten skalpel a priloží mi ho ku krku.

- Vravel som ti, že ty nebudeš trpieť dlho! Ty si si už vytrpela dosť. Pssst, neplač!

Po líci mi tečú slzy.

- Čo som povedal? Nerev, lebo nebudeš mať taký pekný koniec ako som ti sľúbil!

Snažím sa upokojiť.

- No vidíš, že to ide. Tvoja pečeň nesmie byť stresovaná. – smeje sa, prstom v gumenej rukavici mi hladí líce a opäť mieri skalpelom na môj pravý bok. Žmurke na mňa a jeho hrot sa mi hlbšie vnorí do boku. Na bruchu cítim teplý pramienok krvi. Začínam strácať vedomie. Už len z diaľky vnímam ako dovnútra vrazia muži s pištoľami a kričia:

- Polícia. Ruky za hlavu a na zem! Poďme!

Zbehlo sa to, tak rýchlo. Niekto sa nado mnou skláňa a pýta, či som v poriadku. Hovorí niečo nástojčivo do vysielačky, ale ja tam už nevládzem byť. Vzďaľujem sa odtiaľ a vnímam už iba hlboký pokoj a ticho. Tak takto vyzerá umieranie?

Prebudil ma až zvuk nemocničných prístrojov a vôňa dezinfekcie. Za oknom sa mihla tvár Olivera.