Janka Plešková: Bola som v rozprávke, že som v Amerike, aj keď som videla iba strom a srnku na ceste. Koľko Romákov sa dostalo do Ameriky?

Z cyklu Svet podľa Michelle

Janka má 18 rokov a pochádza z Banskej Bystrice. Je to hrdá Rómka, ktorá má na svoj mladučký vek toho za sebou naozaj veľa. Dostala sa do Ameriky. Bola tam ako výmenná študentka na 9 mesiacov. Urobila si v Amerike maturitu a teraz si robí maturitu na Slovensku. Na španielskom bilingválnom gymnáziu. Okrem toho píše básne a je aj spoluatorkou básnickej zbierky. Znie to ako rozprávka, však? Aj mne to tak znelo, ale keď sa pozrieme do zákulisia, tam už to tak rozprávkovo nevyzerá...

Je bežný deň na strednej škole. Janka sedí na hodine, snaží sa počúvať učiteľský výklad. Zrazu zbadá, že jej svieti telefón. Volá jej neznáme číslo. Najskôr tomu nevenuje pozornosť. Zrejme nejaký omyl. Keď sa však pozrie lepšie, zbadá, že to nie je slovenské číslo. Volajú jej z Ameriky....

"Ja som bola vtedy v takom strese, z cestovania, lietadla... Že som na koronu ani nepomyslela. Cestovala som aj predtým, ale nikdy nie sama. Nikdy som nemusela rozprávať po anglicky. Nikdy som neletela tak, že som musela prestupovať na niekoľko iných letov. A teraz to tak bolo. Takže z toho som bola viac vystresovaná ako z celkovej korony." Plne rozumiem tomuto stresu prevyšujúcemu strach z vírusu. A keď si k tomu pripočítam, že Janka mala vtedy len 17 rôčkov, tak pred ňou skláňam obrovský klobúk."V Amerike je štúdium o dosť posunuté dozadu ako u nás. Ale na druhej strane, sú tam učitelia oveľa viac nápomocnejší. Chcú, aby sa tí žiaci niečo naučili. Chcú pomôcť. Chcú, aby dosiahli niečo veľké. Naopak tu na Slovensku mám pocit, že učitelia nespravia pre žiaka nič zadarmo. Veľakrát sa mi na Slovensku stalo, že som nechápala niečo z chémie. Ale učiteľ nebol ochotný mi s tým pomôcť. V Amerike som nechápala dupľom, pretože to bolo ešte aj v angličtine. Lenže tam učiteľ pomôcť chcel. Navrhol doučovanie zadarmo. Po jeho pracovnej dobe. A ja som za dva týždne pochopila všetko, čo som nechápala na Slovensku.V Amerike nikto neriešil, že je Rómka. "Mala som jeden smiešny zážitok. Keď som letela, do lietadla nasadla jedna žena. Podľa prízvuku som usúdila, že to bola Mexičanka a začala na mňa rozprávať po španielsky. Tým, že ja po španielsky viem, rozprávali sme sa v španielčine. Takže, keď som jej povedala, že som Slovenka, bola úplne mimo."Je to často negatívne. Niekedy sa bojím chodiť von sama. Jeden čas sme v Banskej Bystrici mali veľmi negatívnych ľudí a bolo veľmi nebezpečné pre mladé dievčatá chodiť von v noci. Rodičia ma ani nechceli púšťať von, pretože sa báli útokov na Rómov, ktoré boli v tom čase veľmi časté. Moji rodičia niečo také v minulosti zažili. Najmä môj otec. Boli to bitky, slovné urážky, zastrašovanie typu "odchytím si ťa"... Stávalo sa to mojim rómskym spolužiakom zo základnej školy."V Amerike som bývala v štáte, cez ktorý išla hlavná trať obchodu s bielym mäsom." Panebože! Janka! Keď mi toto povedala, skoro ma prekotilo zo stoličky. "Únoscovia, ktorí kradnú ženy a deti. Často sa stávalo, že vzali mladé dievča, ktoré išlo zo školy. Robili to rafinovane. Omamnú látku napustia do vizitky a ponúkajú prácu. Keď si ju niekto zoberie, tak sa z toho nadýcha a omámi ho to. Takto veľmi často oblbnú tínedžerov, keď idú napríklad z Wallmartu a ponúknu im brigádu. V škole máme takú nástenku, kde sú stratené deti a boli tam ľudia stratení rok, pol roka... Tiež sa tam stávalo, že muži podrezávali achilovky. Ľudia tam majú často Jeepy- vysoké autá. Takže oni sa schovali pod auto a podrezávali achilovky. Keď žena nastupovala, tak jej ju podrezali a žena sa nemohla hýbať. Často sme si dávali pozor, ako nastupujeme do auta. A zamykali sme sa." Mhm, americký život. Obchod s bielym mäsom, podrezávanie achiloviek, nebezpečné vizitky. A počkať! Nie sú náhodou v Amerike povolené zbrane?"Smutná realita je to, že deti mladšie ako 15 rokov sa v škole zabili. Pomocou zbrane. Aj moja hosťovská rodina si zadovážila zbraň. Tak som ich poprosila, aby neučili deti, ako s ňou zaobchádzať. Pretože tie deti to potom môžu ľahko zneužiť. Čo si rodičia neuvedomujú. Najhoršie na tom je, že oni sa hrajú na obrovských katolíkov. Obrovských kresťanov. Riešila som s nimi takú vec, že ako im asi Ježiš a Boh odpustí, keď niekoho zabijú za to, že im nechtiac prešiel po dvore? Každú nedeľu chodia do kostola a neberú zabitie ako hriech...Ten mala Janka, oproti nášmu slovenskému, veľmi chabý. "Musela som sa však prispôsobiť tej mládeži, keďže tam nemôžu ísť na party a celkovo konzumovať alkohol, kým nedovŕšia 21 rokov. Moji rovesníci tam po víkendoch pracujú na farme alebo vo Wallmarte, čo je také naše Tesco."Veľmi veľa som tam precestovala. Bola som tam 9 mesiacov a precestovala som 10 štátov. Čo bol pre mňa sen, lebo som vždy chcela cestovať. Ale bez rodičov. Čo sa mi podarilo asi na 50 percent, lebo som cestovala so svojou hosťovskou rodinou, ktorí boli ako moji rodičia. Aj keď ma možno Severná Karolína tak troška sklamala, tie väčšie štáty ako Flroda, California...Tie ma veľmi prekvapili. Bola som v San Franciscu na Golden Gate trikrát a trikrát som spadla do mora. Chcela som si odfotiť vlnu a tá ma zobrala." Jasné, pre super fotku spraví dievča čokoľvek. "San Fracisco je krásne. Mala som tam voľnosť. Bola som tam s ešte jednou výmennou študentkou a prechodili sme prírodu, pamiatky... Na Floride som oslávila 18ku. Kto toto môže povedať?" WOW! Osemnástka na Floride. To máš pravdu Janka. To si nemôže povedať len tak hocikto. "Akurát som bola nasucho," smeje sa Janka. V Amerike je totiž konzumovanie alkoholu povolené až od 21 rokov. "Nie som zvyknutá na takýto štýl osláv. Bolo to také gadžovské, neromácke. Aspoň ja si myslím, že takto to na gadžovskej oslave je. Mali sme ľahkú večeru, tortičku a pohár šampanského. To bol celý alkohol. Ale bolo to fajn, pretože som tam mala kamarátku - výmennú študentku z Ruska. Mala som fotenie na pláži v čiernych svadobných šatách s obrovskou vlečkou, ktoré som si kúpila v takom archívnom obchode. Ja som ani nevedela, že také niečo existuje. Bolo to zaujímavé. Vždy som chcela čiernu tému na 18tiny. Čierna a zlaté svetielka, fotenie na skale a v mori, do ktorého som tentokrát nespadla," smeje sa a zasnívane spomína na krásne časy."V Amerike som taktiež chodila často do kostola, čo sa môže odraziť aj v mojich básničkách. Básne píšem najmä vtedy, keď som smutná a dostávam sa do nejakej depresie. Čo sa mi tam často nestávalo, keďže Američania sú veľmi hektickí. Nemajú nič naplánované. Smútok ma chytil počas vianočných sviatkov. Čas, kedy je rodina pokope. Čo sa mi vtedy nepodarilo a aj napriek tomu, že sme si s rodinou volali, chýbali mi. Vtedy som písala básne, samota ma inšpirovala.

Táto situácia sa zopakuje ešte niekoľkokrát. Vždy to skončí tak, že telefón dozvoní, lebo Janka nemôže zodvihnúť. Stáva sa to pre ňu však čoraz divnejšie. Americké číslo. Volá pravidelne. To už nebude omyl.

"Ja som bola vtedy v takom strese, z cestovania, lietadla... Že som na koronu ani nepomyslela. Cestovala som aj predtým, ale nikdy nie sama. Nikdy som nemusela rozprávať po anglicky. Nikdy som neletela tak, že som musela prestupovať na niekoľko iných letov. A teraz to tak bolo. Takže z toho som bola viac vystresovaná ako z celkovej korony." Plne rozumiem tomuto stresu prevyšujúcemu strach z vírusu. A keď si k tomu pripočítam, že Janka mala vtedy len 17 rôčkov, tak pred ňou skláňam obrovský klobúk."V Amerike je štúdium o dosť posunuté dozadu ako u nás. Ale na druhej strane, sú tam učitelia oveľa viac nápomocnejší. Chcú, aby sa tí žiaci niečo naučili. Chcú pomôcť. Chcú, aby dosiahli niečo veľké. Naopak tu na Slovensku mám pocit, že učitelia nespravia pre žiaka nič zadarmo. Veľakrát sa mi na Slovensku stalo, že som nechápala niečo z chémie. Ale učiteľ nebol ochotný mi s tým pomôcť. V Amerike som nechápala dupľom, pretože to bolo ešte aj v angličtine. Lenže tam učiteľ pomôcť chcel. Navrhol doučovanie zadarmo. Po jeho pracovnej dobe. A ja som za dva týždne pochopila všetko, čo som nechápala na Slovensku.V Amerike nikto neriešil, že je Rómka. "Mala som jeden smiešny zážitok. Keď som letela, do lietadla nasadla jedna žena. Podľa prízvuku som usúdila, že to bola Mexičanka a začala na mňa rozprávať po španielsky. Tým, že ja po španielsky viem, rozprávali sme sa v španielčine. Takže, keď som jej povedala, že som Slovenka, bola úplne mimo."Je to často negatívne. Niekedy sa bojím chodiť von sama. Jeden čas sme v Banskej Bystrici mali veľmi negatívnych ľudí a bolo veľmi nebezpečné pre mladé dievčatá chodiť von v noci. Rodičia ma ani nechceli púšťať von, pretože sa báli útokov na Rómov, ktoré boli v tom čase veľmi časté. Moji rodičia niečo také v minulosti zažili. Najmä môj otec. Boli to bitky, slovné urážky, zastrašovanie typu "odchytím si ťa"... Stávalo sa to mojim rómskym spolužiakom zo základnej školy."V Amerike som bývala v štáte, cez ktorý išla hlavná trať obchodu s bielym mäsom." Panebože! Janka! Keď mi toto povedala, skoro ma prekotilo zo stoličky. "Únoscovia, ktorí kradnú ženy a deti. Často sa stávalo, že vzali mladé dievča, ktoré išlo zo školy. Robili to rafinovane. Omamnú látku napustia do vizitky a ponúkajú prácu. Keď si ju niekto zoberie, tak sa z toho nadýcha a omámi ho to. Takto veľmi často oblbnú tínedžerov, keď idú napríklad z Wallmartu a ponúknu im brigádu. V škole máme takú nástenku, kde sú stratené deti a boli tam ľudia stratení rok, pol roka... Tiež sa tam stávalo, že muži podrezávali achilovky. Ľudia tam majú často Jeepy- vysoké autá. Takže oni sa schovali pod auto a podrezávali achilovky. Keď žena nastupovala, tak jej ju podrezali a žena sa nemohla hýbať. Často sme si dávali pozor, ako nastupujeme do auta. A zamykali sme sa." Mhm, americký život. Obchod s bielym mäsom, podrezávanie achiloviek, nebezpečné vizitky. A počkať! Nie sú náhodou v Amerike povolené zbrane?"Smutná realita je to, že deti mladšie ako 15 rokov sa v škole zabili. Pomocou zbrane. Aj moja hosťovská rodina si zadovážila zbraň. Tak som ich poprosila, aby neučili deti, ako s ňou zaobchádzať. Pretože tie deti to potom môžu ľahko zneužiť. Čo si rodičia neuvedomujú. Najhoršie na tom je, že oni sa hrajú na obrovských katolíkov. Obrovských kresťanov. Riešila som s nimi takú vec, že ako im asi Ježiš a Boh odpustí, keď niekoho zabijú za to, že im nechtiac prešiel po dvore? Každú nedeľu chodia do kostola a neberú zabitie ako hriech...Ten mala Janka, oproti nášmu slovenskému, veľmi chabý. "Musela som sa však prispôsobiť tej mládeži, keďže tam nemôžu ísť na party a celkovo konzumovať alkohol, kým nedovŕšia 21 rokov. Moji rovesníci tam po víkendoch pracujú na farme alebo vo Wallmarte, čo je také naše Tesco."Veľmi veľa som tam precestovala. Bola som tam 9 mesiacov a precestovala som 10 štátov. Čo bol pre mňa sen, lebo som vždy chcela cestovať. Ale bez rodičov. Čo sa mi podarilo asi na 50 percent, lebo som cestovala so svojou hosťovskou rodinou, ktorí boli ako moji rodičia. Aj keď ma možno Severná Karolína tak troška sklamala, tie väčšie štáty ako Flroda, California...Tie ma veľmi prekvapili. Bola som v San Franciscu na Golden Gate trikrát a trikrát som spadla do mora. Chcela som si odfotiť vlnu a tá ma zobrala." Jasné, pre super fotku spraví dievča čokoľvek. "San Fracisco je krásne. Mala som tam voľnosť. Bola som tam s ešte jednou výmennou študentkou a prechodili sme prírodu, pamiatky... Na Floride som oslávila 18ku. Kto toto môže povedať?" WOW! Osemnástka na Floride. To máš pravdu Janka. To si nemôže povedať len tak hocikto. "Akurát som bola nasucho," smeje sa Janka. V Amerike je totiž konzumovanie alkoholu povolené až od 21 rokov. "Nie som zvyknutá na takýto štýl osláv. Bolo to také gadžovské, neromácke. Aspoň ja si myslím, že takto to na gadžovskej oslave je. Mali sme ľahkú večeru, tortičku a pohár šampanského. To bol celý alkohol. Ale bolo to fajn, pretože som tam mala kamarátku - výmennú študentku z Ruska. Mala som fotenie na pláži v čiernych svadobných šatách s obrovskou vlečkou, ktoré som si kúpila v takom archívnom obchode. Ja som ani nevedela, že také niečo existuje. Bolo to zaujímavé. Vždy som chcela čiernu tému na 18tiny. Čierna a zlaté svetielka, fotenie na skale a v mori, do ktorého som tentokrát nespadla," smeje sa a zasnívane spomína na krásne časy."V Amerike som taktiež chodila často do kostola, čo sa môže odraziť aj v mojich básničkách. Básne píšem najmä vtedy, keď som smutná a dostávam sa do nejakej depresie. Čo sa mi tam často nestávalo, keďže Američania sú veľmi hektickí. Nemajú nič naplánované. Smútok ma chytil počas vianočných sviatkov. Čas, kedy je rodina pokope. Čo sa mi vtedy nepodarilo a aj napriek tomu, že sme si s rodinou volali, chýbali mi. Vtedy som písala básne, samota ma inšpirovala.

Jedného dňa zodvihne. Počúva hlas na druhej strane sveta. Na tvári sa jej od prekvapenia, úžasu a čistej radosti pomaly mení znepokojivý výraz na radostný. Získala štipendium na americkej strednej škole!

"Dostala som sa do Severnej Karolíny. Vôbec to nie je také, ako vidíme vo filmoch. Ameriku si predstavujeme ako veľké budovy, školy, ale realita je taká, že prvú veľkú budovu som videla asi 300km od môjho domu. Mám pocit, že to bolo ako väčšie Slovensko. Aj keď miestami to bolo, ako taká malá dedinka na východe Slovenska. Reálne tam nič nebolo. Iba príroda, kone, diviaky, srnky na každom rohu. Keď som tam bola prvý týždeň, ráno som sa zobudila, otvorím si žalúzie, záclony a zrazu obrovský kôň pred oknom. Skoro ma vystrelo! Nikto mi nepovedal, že susede utekajú kone! Bol to však úžasný zážitok."

Stále to vyzerá ako rozprávka, však? Lenže nezabúdajme na to, že vonku nám zúri pandémia koronavírusu. V čase, keď Janka odchádzala do Ameriky, na Slovensku začínala druhá vlna pandémie COVID-19. "Odchádzala som 23. augusta, v Amerike padali milióny mŕtvych. Pamätám si, že som tam nemala ísť, lebo bývalý americký prezident stanovil, že nechce zahraničných študentov. Takže sa mi zastavil celý proces vybavovania. Asi o tri dni sa mi však ozvali z agentúry, že ak sa mi nájde rodina, idem. Ak nie, pôjdem budúci rok... Vybavili mi víza a hneď v ten deň mi našli rodinu. Zrazu som mala týždeň na to zbaliť si celý život a ísť. Ísť za veľkú mláku. Moji rodičia boli veľmi smutní a vystrašení, nakoľko sme neboli vôbec pripravení, že odídem za tak krátky čas. Ale zvládli sme to. Podporovali ma. Vždy ma podporili."

Zrekapitulujme si to.
1. Na Slovensku začína druhá vlna.
2. V Amerike padajú milióny mŕtvych.
3. Janka sa balí extrémnou rýchlosťou a ide do Ameriky.

Ja by som sa asi rozhodla nikam neísť. Bála by som sa, že ak sa nenakazím na letisku, tak v lietadle určite. A ak nie v lietadle, tak v Amerike na milión percent. Lenže ak by som toto na Jankinom mieste urobila, zrejme by som spravila obrovskú chybu...

KORONAVÍRUS

"Ja som bola vtedy v takom strese, z cestovania, lietadla... Že som na koronu ani nepomyslela. Cestovala som aj predtým, ale nikdy nie sama. Nikdy som nemusela rozprávať po anglicky. Nikdy som neletela tak, že som musela prestupovať na niekoľko iných letov. A teraz to tak bolo. Takže z toho som bola viac vystresovaná ako z celkovej korony." Plne rozumiem tomuto stresu prevyšujúcemu strach z vírusu. A keď si k tomu pripočítam, že Janka mala vtedy len 17 rôčkov, tak pred ňou skláňam obrovský klobúk.

Stále však premýšľam v kontexte toho, ako sa cítili jej rodičia. Predsalen ich jediná dcéra odchádza za veľkú mláku v dobe, kedy nie je isté absolútne nič. "V Amerike sa korona až tak veľmi neriešila. Nemuseli sme tam nosiť rúška. Ja som ich ale aj tak nosila, lebo rodičia mi to prikázali. Taktiež som mala vždy dezinfekciu. Keď som toto dodržiavala, tak sa rodičia o mňa nebáli až tak. Nikdy som sa tam nenakazila a to som letela asi 20krát lietadlom. Mala som na sebe respirátor aj rúško, čiže opatrnosť tam bola všade. Tam som sa nebála.

Avšak... Jedného dňa mi zazvonil telefón. Volal mi otec. Nemal taký veselý hlas, ako vždy keď sme si volali. Cítila som, že sa doma niečo deje. Oznámil mi, že celá moja rodina sa nakazila. Ja som chcela ísť naspäť na Slovensko, ale otec mi to nedovolil. Uvedomoval si, že toto je moja jediná príležitosť na lepší na život...

"V Amerike je štúdium o dosť posunuté dozadu ako u nás. Ale na druhej strane, sú tam učitelia oveľa viac nápomocnejší. Chcú, aby sa tí žiaci niečo naučili. Chcú pomôcť. Chcú, aby dosiahli niečo veľké. Naopak tu na Slovensku mám pocit, že učitelia nespravia pre žiaka nič zadarmo. Veľakrát sa mi na Slovensku stalo, že som nechápala niečo z chémie. Ale učiteľ nebol ochotný mi s tým pomôcť. V Amerike som nechápala dupľom, pretože to bolo ešte aj v angličtine. Lenže tam učiteľ pomôcť chcel. Navrhol doučovanie zadarmo. Po jeho pracovnej dobe. A ja som za dva týždne pochopila všetko, čo som nechápala na Slovensku.V Amerike nikto neriešil, že je Rómka. "Mala som jeden smiešny zážitok. Keď som letela, do lietadla nasadla jedna žena. Podľa prízvuku som usúdila, že to bola Mexičanka a začala na mňa rozprávať po španielsky. Tým, že ja po španielsky viem, rozprávali sme sa v španielčine. Takže, keď som jej povedala, že som Slovenka, bola úplne mimo."Je to často negatívne. Niekedy sa bojím chodiť von sama. Jeden čas sme v Banskej Bystrici mali veľmi negatívnych ľudí a bolo veľmi nebezpečné pre mladé dievčatá chodiť von v noci. Rodičia ma ani nechceli púšťať von, pretože sa báli útokov na Rómov, ktoré boli v tom čase veľmi časté. Moji rodičia niečo také v minulosti zažili. Najmä môj otec. Boli to bitky, slovné urážky, zastrašovanie typu "odchytím si ťa"... Stávalo sa to mojim rómskym spolužiakom zo základnej školy."V Amerike som bývala v štáte, cez ktorý išla hlavná trať obchodu s bielym mäsom." Panebože! Janka! Keď mi toto povedala, skoro ma prekotilo zo stoličky. "Únoscovia, ktorí kradnú ženy a deti. Často sa stávalo, že vzali mladé dievča, ktoré išlo zo školy. Robili to rafinovane. Omamnú látku napustia do vizitky a ponúkajú prácu. Keď si ju niekto zoberie, tak sa z toho nadýcha a omámi ho to. Takto veľmi často oblbnú tínedžerov, keď idú napríklad z Wallmartu a ponúknu im brigádu. V škole máme takú nástenku, kde sú stratené deti a boli tam ľudia stratení rok, pol roka... Tiež sa tam stávalo, že muži podrezávali achilovky. Ľudia tam majú často Jeepy- vysoké autá. Takže oni sa schovali pod auto a podrezávali achilovky. Keď žena nastupovala, tak jej ju podrezali a žena sa nemohla hýbať. Často sme si dávali pozor, ako nastupujeme do auta. A zamykali sme sa." Mhm, americký život. Obchod s bielym mäsom, podrezávanie achiloviek, nebezpečné vizitky. A počkať! Nie sú náhodou v Amerike povolené zbrane?"Smutná realita je to, že deti mladšie ako 15 rokov sa v škole zabili. Pomocou zbrane. Aj moja hosťovská rodina si zadovážila zbraň. Tak som ich poprosila, aby neučili deti, ako s ňou zaobchádzať. Pretože tie deti to potom môžu ľahko zneužiť. Čo si rodičia neuvedomujú. Najhoršie na tom je, že oni sa hrajú na obrovských katolíkov. Obrovských kresťanov. Riešila som s nimi takú vec, že ako im asi Ježiš a Boh odpustí, keď niekoho zabijú za to, že im nechtiac prešiel po dvore? Každú nedeľu chodia do kostola a neberú zabitie ako hriech...Ten mala Janka, oproti nášmu slovenskému, veľmi chabý. "Musela som sa však prispôsobiť tej mládeži, keďže tam nemôžu ísť na party a celkovo konzumovať alkohol, kým nedovŕšia 21 rokov. Moji rovesníci tam po víkendoch pracujú na farme alebo vo Wallmarte, čo je také naše Tesco."Veľmi veľa som tam precestovala. Bola som tam 9 mesiacov a precestovala som 10 štátov. Čo bol pre mňa sen, lebo som vždy chcela cestovať. Ale bez rodičov. Čo sa mi podarilo asi na 50 percent, lebo som cestovala so svojou hosťovskou rodinou, ktorí boli ako moji rodičia. Aj keď ma možno Severná Karolína tak troška sklamala, tie väčšie štáty ako Flroda, California...Tie ma veľmi prekvapili. Bola som v San Franciscu na Golden Gate trikrát a trikrát som spadla do mora. Chcela som si odfotiť vlnu a tá ma zobrala." Jasné, pre super fotku spraví dievča čokoľvek. "San Fracisco je krásne. Mala som tam voľnosť. Bola som tam s ešte jednou výmennou študentkou a prechodili sme prírodu, pamiatky... Na Floride som oslávila 18ku. Kto toto môže povedať?" WOW! Osemnástka na Floride. To máš pravdu Janka. To si nemôže povedať len tak hocikto. "Akurát som bola nasucho," smeje sa Janka. V Amerike je totiž konzumovanie alkoholu povolené až od 21 rokov. "Nie som zvyknutá na takýto štýl osláv. Bolo to také gadžovské, neromácke. Aspoň ja si myslím, že takto to na gadžovskej oslave je. Mali sme ľahkú večeru, tortičku a pohár šampanského. To bol celý alkohol. Ale bolo to fajn, pretože som tam mala kamarátku - výmennú študentku z Ruska. Mala som fotenie na pláži v čiernych svadobných šatách s obrovskou vlečkou, ktoré som si kúpila v takom archívnom obchode. Ja som ani nevedela, že také niečo existuje. Bolo to zaujímavé. Vždy som chcela čiernu tému na 18tiny. Čierna a zlaté svetielka, fotenie na skale a v mori, do ktorého som tentokrát nespadla," smeje sa a zasnívane spomína na krásne časy."V Amerike som taktiež chodila často do kostola, čo sa môže odraziť aj v mojich básničkách. Básne píšem najmä vtedy, keď som smutná a dostávam sa do nejakej depresie. Čo sa mi tam často nestávalo, keďže Američania sú veľmi hektickí. Nemajú nič naplánované. Smútok ma chytil počas vianočných sviatkov. Čas, kedy je rodina pokope. Čo sa mi vtedy nepodarilo a aj napriek tomu, že sme si s rodinou volali, chýbali mi. Vtedy som písala básne, samota ma inšpirovala.

Lenže situácia sa začala doma zhoršovať... Potom mi sám otec povedal, aby som sa vrátila. Kvôli mame. Bola na tom veľmi vážne. Bola 18 dní v kóme. Mala šesť percentnú šancu na prežitie." Neviem si ani len predstaviť ten strach, ktorý Janka cítila. Mama má šesťpercentnú šancu na prežitie. Mama! Janka, jej dcéra, je v Amerike. Tisícky kilometrov od domova. Mama má koronavírus, takže aj keď sa Janka vráti domov, doktori ju za mamou nepustia. Všetky myšlienky, ktoré začínajú dvoma najdesivejšími slovami "Čo ak?", sa jej v hlave množia rýchlosťou svetla. Po tejto správe sa Janka zložila. Netrvalo to však dlho, pretože si uvedomovala, že práve začína bojovať s ťažkým súperom. S časom.

"Nevedeli sme, čo sa stane. Bolo to strašné. Začala som si rýchlo vybavovať testy, respirátory, letenky... Zbalila som sa s tým, že sa možno už nevrátim naspäť. Cesta domov mi trvala 30 hodín. Nemala som čas hľadať let s čo najmenej prestupmi... Vrátila som sa na mesiac a nemohla som robiť nič. Len čakať. Modliť sa. Dúfať a veriť, že sa z toho moja mamina dostane. S mamou sme si blízke a nevedela by som bez nej prežiť. Je ako moja najlepšia kamarátka a bolo by to veľmi, veľmi ťažké. Ak by sa stalo to najhoršie, keby som bola v Amerike, tak by som ani nezvládla cestu domov.

Našťastie sa z toho moja mama dostala a dnes funguje ako predtým. Dva týždne po návrate z nemocnice sa jej stav oveľa oveľa zlepšil.." Amerika bola jej obrovská príležitosť na lepší život. Jej rodičia ju podporovali v tom, aby sa vrátila, keď sa už situácia doma zlepšila. Preto šla Janka naspäť, aby štúdium v Amerike dokončila.

AKO SA V AMERIKE ŠTUDUJE?

"V Amerike je štúdium o dosť posunuté dozadu ako u nás. Ale na druhej strane, sú tam učitelia oveľa viac nápomocnejší. Chcú, aby sa tí žiaci niečo naučili. Chcú pomôcť. Chcú, aby dosiahli niečo veľké. Naopak tu na Slovensku mám pocit, že učitelia nespravia pre žiaka nič zadarmo. Veľakrát sa mi na Slovensku stalo, že som nechápala niečo z chémie. Ale učiteľ nebol ochotný mi s tým pomôcť. V Amerike som nechápala dupľom, pretože to bolo ešte aj v angličtine. Lenže tam učiteľ pomôcť chcel. Navrhol doučovanie zadarmo. Po jeho pracovnej dobe. A ja som za dva týždne pochopila všetko, čo som nechápala na Slovensku.

Takže prístup učiteľ v Amerike je neporovnateľný s tým s na Slovensku. Ďalej je tam všetko elektronicky. Nikto tam nepoužíva učebnice alebo zošity. Dostali sme školské notebooky, za ktoré sme si zaplatili 30 dolárov na celý rok. Boli sme známkovaní nie len za testy, ale aj za úlohy. Napríklad za esej, ktorú sme mali napísať doma. Takže výsledná známka bola za celkovú prácu. Nie len za písomky."

Janka má "LEN" americkú maturitu. "LEN" v obrovských úvodzovkách. Teraz si robí tú slovenskú. Na to, aby si ju mohla začať robiť, potrebovala urobiť prestupové skúšky. Na ktoré, prirodzene, potrebovala nejaké materiály, z ktorých sa mohla učiť. Bolo to extrémne náročné. Nie preto, žeby sa Janka nezvládla učiť. Ale preto, že učitelia jej poslali len školský plán, podľa ktorého si mala Janka pozháňať materiály sama. Na Slovensku prebiehala výuka dištančne. Takže bola šťastná, ak jej slovenskí spolužiaci mali aspoň nejaké poznámky. Janka to však, aj napriek tomu, zvládla.

POCÍTILA V AMERIKE RASIZMUS?

V Amerike nikto neriešil, že je Rómka. "Mala som jeden smiešny zážitok. Keď som letela, do lietadla nasadla jedna žena. Podľa prízvuku som usúdila, že to bola Mexičanka a začala na mňa rozprávať po španielsky. Tým, že ja po španielsky viem, rozprávali sme sa v španielčine. Takže, keď som jej povedala, že som Slovenka, bola úplne mimo.

Často sa mi stávalo, že si ma plietli s Hispánkou. Čo nie je úplne lukratívne v Amerike, pretože Hispánci tam rasizmus zažívajú. Ale vždy som ich opravila, že som Rómka zo Slovenska. A veľa z nich nevedelo, čo je to Róm. Boli veľmi zvedaví a chceli o tom vedieť viac.

Napríklad moja hosťovská rodina sledovala nejakého youtubera, ktorý bol na Luníku IX, takže vedeli o Rómoch. Na začiatku som sa aj bála povedať, že som Rómka. Ale aj napriek tomu, že videli rôzne videá o Luníku IX., tak sa zaujímali o to, odkiaľ som, po kom som Rómka, aké to je byť Rómkou a aké je to byť Rómkou na Slovensku. Stále sme počúvali pieseň Gipsy od Shakiry. Dokonca ma vzali do Virgínie, kde je jedno mesto, ktoré bolo v minulosti čisto rómske. Čo bolo veľmi milé, že ma tam zobrali a zaujímali sa."

AKÉ JE TO BYŤ RÓMKOU NA SLOVENSKU?

"Je to často negatívne. Niekedy sa bojím chodiť von sama. Jeden čas sme v Banskej Bystrici mali veľmi negatívnych ľudí a bolo veľmi nebezpečné pre mladé dievčatá chodiť von v noci. Rodičia ma ani nechceli púšťať von, pretože sa báli útokov na Rómov, ktoré boli v tom čase veľmi časté. Moji rodičia niečo také v minulosti zažili. Najmä môj otec. Boli to bitky, slovné urážky, zastrašovanie typu "odchytím si ťa"... Stávalo sa to mojim rómskym spolužiakom zo základnej školy.

Je to negatívne aj v škole. Bolo ťažké dostať sa na školu a je ťažké sa tam udržať. Pretože je jedno, že mám jednotky, dvojky. Dostanem zlú známku a hneď mi povedia: "Ešte jedna zlá známka a letíš!".

Keď som zistila, že mi dali štipendium v Amerike a oznámila som to triednej, tak som ju poprosila, aby to nehovorila mojim spolužiakom. Lebo som vedela, že mám veľa spolužiakov, ktorí sa chcú dostať do Ameriky, ale nemajú šancu. Vedia síce po anglicky, ale ľudia ich nevidia tak často na internete ako napríklad mňa a pod. Samozrejme prvá vec ,ktorú spravila, bolo, že ma pochválila pred triedou, že idem do Ameriky a že idem na rok a cez túto agentúru. Reakcie, ktoré som dostávala boli, že si vymýšľam. Akoby sa cigaňa mohla dostať do Ameriky na tak dlho? Moji kamaráti boli zasa ale veľmi radi a vedeli to skôr ako moji rodičia."

V Amerike som im vysvetľovala, že sme úplne normálni ľudia. Hispánci to chápali, pretože to majú veľmi podobné ako my Rómovia. Tiež ich hádžu len do jedného vreca. Tiež som im hovorila, že je dôležité, ako ja reagujem na negatívne narážky z okolia. Ľudí totiž veľmi zaráža, že ja nereagujem spätne agresívne. Takéto rady som dávala aj hispánskym spolužiakom.

BOLO V AMERIKE BEZPEČNEJŠIE?

"V Amerike som bývala v štáte, cez ktorý išla hlavná trať obchodu s bielym mäsom." Panebože! Janka! Keď mi toto povedala, skoro ma prekotilo zo stoličky. "Únoscovia, ktorí kradnú ženy a deti. Často sa stávalo, že vzali mladé dievča, ktoré išlo zo školy. Robili to rafinovane. Omamnú látku napustia do vizitky a ponúkajú prácu. Keď si ju niekto zoberie, tak sa z toho nadýcha a omámi ho to. Takto veľmi často oblbnú tínedžerov, keď idú napríklad z Wallmartu a ponúknu im brigádu. V škole máme takú nástenku, kde sú stratené deti a boli tam ľudia stratení rok, pol roka... Tiež sa tam stávalo, že muži podrezávali achilovky. Ľudia tam majú často Jeepy- vysoké autá. Takže oni sa schovali pod auto a podrezávali achilovky. Keď žena nastupovala, tak jej ju podrezali a žena sa nemohla hýbať. Často sme si dávali pozor, ako nastupujeme do auta. A zamykali sme sa." Mhm, americký život. Obchod s bielym mäsom, podrezávanie achiloviek, nebezpečné vizitky. A počkať! Nie sú náhodou v Amerike povolené zbrane?"Smutná realita je to, že deti mladšie ako 15 rokov sa v škole zabili. Pomocou zbrane. Aj moja hosťovská rodina si zadovážila zbraň. Tak som ich poprosila, aby neučili deti, ako s ňou zaobchádzať. Pretože tie deti to potom môžu ľahko zneužiť. Čo si rodičia neuvedomujú. Najhoršie na tom je, že oni sa hrajú na obrovských katolíkov. Obrovských kresťanov. Riešila som s nimi takú vec, že ako im asi Ježiš a Boh odpustí, keď niekoho zabijú za to, že im nechtiac prešiel po dvore? Každú nedeľu chodia do kostola a neberú zabitie ako hriech...

Ale zasa netreba myslieť na to, čo by sa mohlo stať... Prvé mesiace som si vôbec neuvedomovala, že sa tam také niečo deje. Beriem to pozitívne, že som sa tam dostala. Ja som bola v rozprávke, že som v Amerike, aj keď som videla iba strom a srnku na ceste. Koľko Romákov sa dostalo do Ameriky? Na tak dlho? Mohlo tam žiť a študovať?"

ŠTUDENTSKÝ ŽIVOT

Ten mala Janka, oproti nášmu slovenskému, veľmi chabý. "Musela som sa však prispôsobiť tej mládeži, keďže tam nemôžu ísť na party a celkovo konzumovať alkohol, kým nedovŕšia 21 rokov. Moji rovesníci tam po víkendoch pracujú na farme alebo vo Wallmarte, čo je také naše Tesco."

CESTOVANIE PO AMERIKE

Veľmi veľa som tam precestovala. Bola som tam 9 mesiacov a precestovala som 10 štátov. Čo bol pre mňa sen, lebo som vždy chcela cestovať. Ale bez rodičov. Čo sa mi podarilo asi na 50 percent, lebo som cestovala so svojou hosťovskou rodinou, ktorí boli ako moji rodičia. Aj keď ma možno Severná Karolína tak troška sklamala, tie väčšie štáty ako Flroda, California...Tie ma veľmi prekvapili. Bola som v San Franciscu na Golden Gate trikrát a trikrát som spadla do mora. Chcela som si odfotiť vlnu a tá ma zobrala." Jasné, pre super fotku spraví dievča čokoľvek. "San Fracisco je krásne. Mala som tam voľnosť. Bola som tam s ešte jednou výmennou študentkou a prechodili sme prírodu, pamiatky... Na Floride som oslávila 18ku. Kto toto môže povedať?" WOW! Osemnástka na Floride. To máš pravdu Janka. To si nemôže povedať len tak hocikto. "Akurát som bola nasucho," smeje sa Janka. V Amerike je totiž konzumovanie alkoholu povolené až od 21 rokov. "Nie som zvyknutá na takýto štýl osláv. Bolo to také gadžovské, neromácke. Aspoň ja si myslím, že takto to na gadžovskej oslave je. Mali sme ľahkú večeru, tortičku a pohár šampanského. To bol celý alkohol. Ale bolo to fajn, pretože som tam mala kamarátku - výmennú študentku z Ruska. Mala som fotenie na pláži v čiernych svadobných šatách s obrovskou vlečkou, ktoré som si kúpila v takom archívnom obchode. Ja som ani nevedela, že také niečo existuje. Bolo to zaujímavé. Vždy som chcela čiernu tému na 18tiny. Čierna a zlaté svetielka, fotenie na skale a v mori, do ktorého som tentokrát nespadla," smeje sa a zasnívane spomína na krásne časy."V Amerike som taktiež chodila často do kostola, čo sa môže odraziť aj v mojich básničkách. Básne píšem najmä vtedy, keď som smutná a dostávam sa do nejakej depresie. Čo sa mi tam často nestávalo, keďže Američania sú veľmi hektickí. Nemajú nič naplánované. Smútok ma chytil počas vianočných sviatkov. Čas, kedy je rodina pokope. Čo sa mi vtedy nepodarilo a aj napriek tomu, že sme si s rodinou volali, chýbali mi. Vtedy som písala básne, samota ma inšpirovala."V Amerike som taktiež chodila často do kostola, čo sa môže odraziť aj v mojich básničkách. Básne píšem najmä vtedy, keď som smutná a dostávam sa do nejakej depresie. Čo sa mi tam často nestávalo, keďže Američania sú veľmi hektickí. Nemajú nič naplánované. Smútok ma chytil počas vianočných sviatkov. Čas, kedy je rodina pokope. Čo sa mi vtedy nepodarilo a aj napriek tomu, že sme si s rodinou volali, chýbali mi. Vtedy som písala básne, samota ma inšpirovala.

A ČO TVOJE BÁSNIČKY A ĎAĽŠIE CIELE?

"V Amerike som taktiež chodila často do kostola, čo sa môže odraziť aj v mojich básničkách. Básne píšem najmä vtedy, keď som smutná a dostávam sa do nejakej depresie. Čo sa mi tam často nestávalo, keďže Američania sú veľmi hektickí. Nemajú nič naplánované. Smútok ma chytil počas vianočných sviatkov. Čas, kedy je rodina pokope. Čo sa mi vtedy nepodarilo a aj napriek tomu, že sme si s rodinou volali, chýbali mi. Vtedy som písala básne, samota ma inšpirovala.

Chcela by som vyskúšať byť výmennou študentkou v Španielsku. Tam už som raz bola na mesiac a veľmi sa mi to tam páčilo. Ale chcela by som tam ísť na dlhšie. Neviem či už budúci rok, lebo mi ostáva ešte jeden rok na strednej, ale možno tam pôjdem počas vysokej školy."

Michelle Kubištová

Realizované s finančnou podporou fondu na podporu kultúry národnostných menšín