Janka Zacharová: Z osady som sa dostala za okrúhly stôl, kde som debatovala s ľuďmi zo zahraničia

Z cyklu Svet podľa Michelle

Janka je také milučké, maličké éterické žieňa, z ktorého vyžaruje niečo také pekné, že som to na začiatku ani nevedela opísať. Až po pár chvíľach som pochopila, že je to ľudskosť a neuveriteľná empatia. Janka pochádza z obce Poníky pri Študovala na konzervatóriu v Košiciach a taktiež má za sebou aj štúdium v zahraničí na medzinárodnej škole United World College v Mostare v Bosne a Hercegovine.

Študovala herectvo, ale začala ako tanečníčka. "Malé dieťa z osady, ktoré sa zapojilo do projektu zameraného na spájanie rómskej a nerómskej kultúry - ako sa môže jedno malé dieťa z osady ocitnúť v kultúrnom dome, v dedine, kde bývajú nerómovia. Boli tam kurzy, ktoré som navštevovala. Mala som to v podstate zadarmo, čo bol spôsob, ako som sa mohla k tomu dostať. Mňa ten tanec tak chytil, že som potom začala navštevovať viac a viac kurzov a začalo ma to veľmi baviť."

Postupne, ako Janka rástla, dostávala sa k herectvu. Prvá inšpirácia prišla z telenoviel. "Ako rómske deti, hlavne dievčatá, sme sledovali španielske telenovely a napodobňovali sme ich. Hádzanie vlasov, také tie teatrálne veci. A vtedy to tak prišlo. V herectve je hudba aj tanec, takže to pre mňa bude najlepšia kombinácia. Tak som sa prihlásila na konzervatórium a hneď ma prijali."

Po konzervatóriu sa Janka dostala na vysokú školu do zahraničia. Ako sa dostala k myšlienke študovať v zahraničí? "Prišlo to tesne pred maturitou. Bola som v triede pána Adamoviča a on nám nadhadzoval otázky smerujúce k štúdiu v zahraničí. Z tých rozhovorov sa u mňa začala rozvíjať myšlienka, že to nie je zlý nápad. Povedala som si, že to skúsim. Výzva prihlásiť sa na štipendium prišla počas maturít. Hneď ako som domaturovala, okamžite som sa začala pripravovať na skúšky. Tie termíny boli veľmi tesne po sebe, takže som nemala čas na váhanie... Veď za skúšku nič nedám. No našťastie to vyšlo. Nemohla som tomu uveriť.

Nemohla tom uveriť, pretože to stihla len tak tak... Hneď po maturite musela napísať dve eseje v angličtine a zúčastniť sa osobného pohovoru. Taktiež v angličtine. "Bolo to vlastne po prvýkrát čo som po anglicky nehovorila na bežnom konverzačnom leveli, čo bola veľká výzva . Tiež som musela dodať lekársku správu, že som zdravotne a fyzicky schopná tam ísť. Kým som to všetko vybavila, cestovala som z Tisovca do Banskej Bystrice potom do Bratislavy. Pamätám si, že bolo zložité zohnať niekoho, kto mi urobí úradný preklad prihlášky... Spomínam si, že som to poslala úplne na knap, preto som si mslela, že ma tam nezoberú. Že to nie je možné, aby človeka, čo všetko pošle na poslednú chvíľu vzali na takú výberovú školu."

A vzali! Na konci leta sa mala Janka sťahovať do inej krajiny. Už potrebovala doriešiť len posledné papierovačky. "Bolo treba, aby mi rodič podpísal papier, že súhlasí s mojim odchodom. A vtedy môj otec cukol a nechcel. V tej dobe mu asi nejako došlo, že zostane sám. Ja som totiž už nemala mamu a otec ma niekoľko rokov vychovával sám. On asi dostal pocit, že ma stratí, keď budem tak ďaleko."

Janka však tak veľmi chcela na tú školu ísť, že si ten papier podpísala sama a odcestovala. Keď sa po roku vrátila, otec jej povedal, že je rád, že to spravila. "Pre mňa to bolo veľmi zaujímavé a pozitívne, pretože ocenil moju odhodlanosť a odvahu."

Ten odchod si však bude Janka pamätať do konca života. "V ten deň, keď som odchádzala, pamätám si ako veľmi otec plakal. Nechcel ma pustiť a prehováral ma, aby som ostala, aby som si našla školu na Slovensku.. Musela som si v tej chvíli silno stáť za svojim. Tiež som veľmi plakala. Celú cestu. Ako som ho videla, ako pozerá za tým autobusom, v jeho očiach bol strach, obavy, smútok... Bolo to pre mňa veľmi ťažké."

Počas štúdia v Mostare prišla Janka k svojmu najväčšiemu prerodu. Dalo jej to rozhľadenosť. Možnosť spoznať iné kultúry, pretože na tú školu chodili študenti z celého sveta. "Mala som spolubývajúcu z Afriky a ona nepoznala pojem "ustlať si posteľ". Ja som si spočiatku myslela, že sa jej to len nechce robiť, ale po rozhovore s ňou som zistila, že doma býva v takom provizórnom prístrešku. Niečo ako ja, keď som tam prišla z osady."

Základnými piliermi tej školy je mier a láska k prírode. Čo boli ďalšie veci, ktoré Janku ovplyvnili. "Naučila som sa inak vnímať ekológiu. Okrem herectva som tam bola biológiu a ja som sa tam naučila veci vnímať z iného pohľadu. Nejaké triedene odpadu pre nás doma nebolo absolútne možné. Z osady som sa dostala za okrúhly stôl, kde som debatovala s ľuďmi zo zahraničia o ekológii.

Mostar bol pre mňa domov. Ja som prvýkrát pocítila také to miesto domova. Pocit prijatia a toho, že sa môžem rozvíjať bez obmedzení a pocit slobody. Toto som si odtiaľ doniesla a vždy sa tam vraciam ako keby som išla domov."

Po dvoch rokoch v Mostare sa Janka hlásila na vysokú školu do Východnej Karolíny. Štipendium síce dostala, ale len 35 percent. "Bola som z toho nadšená, lebo som chcela ísť študovať pedagogiku herectva, ale pri štipendiu, ktoré som dostala, by som bola každý mesiac 1500 až 2000 eur v mínuse. Myslela som si, že keď budem pracovať rok na Slovensku, tak tie peniaze zarobím. Ale nebol to dobrý plán. Hneď ako som sa vrátila na Slovensko, vytriezvela som. Nemala som žiadnu prax, žiadne skúsenosti. Bolo ťažké nájsť si dobre platenú prácu v takomto odbore. Časom som pochopila, že do Východnej Karolíny nepôjdem a dávala som si prihlášku na Slovensku."

Peniaze. Cestu jej zahatali peniaze. Je šikovná, pracovitá, inteligentná... Ale nemá dostatok peňazí na štúdium. Jeden jediný dôvod, prečo nemohla ísť na vysokú školu do Ameriky. Preto mi hneď napadla otázka, čo pre Janku znamenajú peniaze? "Už keď som sa hlásila do Mostaru, tak som písala esej o tom, aký by bol svet bez peňazí... Ako Rómka som vždy trpela nedostatkom. Ja som z chudobnej rodiny a oscilovali na hranici chudoby. Napríklad keď som bol Mostare. Mojim spolužiakom tú školu zaplatili rodičia, ja som tam bola vďaka štipendiu. V tom štipendiu bolo zahrnuté aj vreckové. Bolo to 50eur na mesiac, takže som musela vychádzať tak veľmi študentsky, keďže môj otec ma nemohol podporovať. Mala som to šťastie, že v Bosne je veľmi lacno, takže sa tam dalo prežiť.

Ale viem, aké to je byť hladná, nemať na jedlo, nemať na cestu... Ono to tak bolo vždy v mojom živote, že keď som chcela niečo nové robiť, tak vždy prvá stopka boli tie peniaze.

Teraz to vnímam inak. Pracujem pre medzinárodnú firmu a zarábam dobre . Odomňa aj keď si chce niekto požičať, tak ja nepremýšľam a požičiam, pretože viem, aké je to finančné postrčenie dôležité. Pre niekoho aj 50eur. Na prihlášku na vysokú školu napríklad.

Vždy som však bola toho názoru, že peniaze nám nekúpia nič dôležité, čo v živote potrebujete. Tie naozaj dôležité veci nie sú o peniazoch."

A ako sa mal otec, kým bola Janka v Mostare? "Po tom, ako som odišla do Mostaru, môj otec veľmi ochorel. Dostal mozgovú príhodu. Bolo to v období vianočných prázdnin, kedy som sa vrátila domov. Vtedy som bola druháčka. Ja keď som prišla domov na prázdniny, starala som sa oňho. Bola som doma tri mesiace. Škola mi tie prázdniny predĺžila, keďže som mala doma ťažkú situáciu. Moja spolužiačka mi požičala peniaze. Pretože, môj otec nemal na lieky, ktoré nutne potreboval. Nemal na jedlo. Na nič, čo človek po ťažkej mozgovej príhode potrebuje. Žiaľbohu, mal aj problém s alkoholom... Keď som sa zrazu ocitla v tej osade, tak som musela vyháňať opilcov, ktorí ho prišli pozrieť lebo priši s fľašou. Ja som sa s nimi naťahovala, že toto je človek, ktorý už piť nemôže, on musí brať lieky a ja sa tu o neho starám!

Len potom to už bolo aj na mňa príliš. Ja som prišla z prostredia kamarátov, slobody... Z prostredia, kde som riešila osvetové veci a potom som tu riešila, či máme lieky, či ten otec jedol, či pôjde na toaletu, keďže nie je veľmi chodiaci. Prejde sto dvesto metrov.

Našťastie sa trošičku zdravotne pozbieral a ja som sa vrátila naspäť do Mostaru. Išla som dokončiť záverečné skúšky a zatiaľ mi brat sľúbil, že sa o neho postará. Ale žiaľ sa tak nestalo. Obaja mali problém s alkoholom a obaja išli rapídne dole. Keď som sa vrátila po dvoch rokoch, otec medzitým dostal druhú mozgovú príhodu."

Medzitým Janka spoznala chlapca vďaka Divým makom a zaľúbila sa. Myslela si, že to bude len taká letná láska, ale dnes sú už zasnúbení. V roku 2016 sa im konečne podarilo bývať v prenajatom byte. Bol to jednoizbák s balkónom. Bývali tam spolu mesiac.

Zrazu prišla správa. Otec dostal mozgovú príhodu. Tretiu. Bol na tom veľmi zle. Na pokraji života. Dva týždne ho mali v nemocnici. "Nikto iný z rodiny, okrem mňa, nemal ako pomôcť. Ja som vtedy robila arteterapiu v jednej organizácii. Zobrala som si dovolenku a išla som do Banskej Bystrice. Vybavila som otcovi prevoz ku mne. Do toho malého jednoizbáku. Starala som sa o otca spoločne s mojím priateľom, ktorý ho vlastne iba spoznal. On ho spoznal ako chorého človeka. Bol to šok. Ale chcel ma podržať. A naozaj ma veľmi podržal. Myslím si, že by som to bez neho ani nezvládla. Ja som sa o otca starala dva roky a od štátu som nedostala ani opatrovateľský príspevok, o ktorý som požiadala. Pričom, otec potreboval 24-hodinovú starostlivosť. Pracovala som na polovičný úväzok, veľmi blízko domova, aby som mohla hocikedy dobehnúť. V podstate som nemala sociálny život. Zaškatuľkoval sa mi svet. Rýchlo práca, rýchlo domov, postarať sa o otca. Zodpovednosť.

Zrazu to tak bolo aj s partnerom. My sme žili "na vážno". Neboli sme taký ten pár, čo sa zabáva, chodí na dovolenky... My sme prechádzali životnými skúškami a on ma nenechal. Musím povedať, že ešte aj jeho rodičia mi veľmi pomáhali. Dokonca si otca brávali na víkendy. Priateľov otec bral môjho na kávičky. Veľmi pekne sa naša rodina skĺbila.

Keď už som sa o otca nemohla starať, dala som ho do zariadenia v Stupave. Ja som musela ísť pracovať. My sme na tom boli s peniazmi veľmi zle. Otec mal 100 eur dôchodok a ja som mala polovičný úväzok, z ktorého sme ledva ledva vyžili. Bolo to veľmi ťažké. A takto sme žili dva roky. Otec bol už potom stabilizovaný. Prestal piť. Mne sa splnil sen! Otec pil odkedy si pamätám a vždy som si želala, aby prestal, aby to už nebol problém v našej rodine. A on prestal piť a nepije dodnes. Vďaka tomu, že som si ho zobrala. A aj kvôli tomu, že mal taký ťažký stav. Škoda, že sa to stalo, až keď už som nemala mamu a mala som ho na starosti sama."

Janka sa dnes veľmi sústredí na mentálne zdravie. Čoraz viac prichádza na to, že je veľmi dôležité mať v hlave balans a potom riešiť všetko ostatné. Tiež momentálne premýšľa, že by začala znova študovať. "Stratila som zopár rokov. Aj kvôli starostlivosti o otca, aj kvôli práci... Chcela som ísť na liečebnú pedagogiku. Aj som sa prihlásila, ale vyzerá to tak, že asi neotvoria odbor. Ešte nemám premyslenú alternatívu, ale stále chcem čerpať z tej motivácie, že chcem ísť študovať. Tú som už roky nemala. Tento rok sa to vo mne prebudilo. Chod študovať! Ešte nemáš tridsať rokov, ešte máš čas, ešte stále môžeš byť erudovanejšia. Možno nájdem odbor, na ktorý sa chcem prihlásiť. Rozmýšľam aj nad zmenou práce. Teraz pracujem v takom korporáte, ktorý mne ako osobnosti nesedí. To, čo teraz robím je diametrálne odlišné od toho, čo by som robiť chcela. Mám síce dobrú prax, som tam rok a je to fajn pre životopis. Finančne sa mi podarilo taktiež zastabilizovať, ale chcela by som sa vrátiť k sociálnej práci alebo k umeniu, tiež ma láka práca terapeutky, pretože si myslím, že takých ľudí treba na Slovensku viac."

A takto sa nám z éterického jemného stvorenia, vykľula neuveriteľná bojovníčka...

Michelle Kubištová

Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín