Majo Piskor: Zmyslom mojich dní je boj. Boj za čokoľvek. Pretože bez boja neprichádza víťazstvo

Z cyklu Svet podľa Michelle

Majo má 17 rokov a pochádza z Michaloviec. Tento rok bude maturovať ako farmaceutický laborant. Škola ho baví, ale chcel by byť učiteľom. Pomyslela som si, že so školou má pomerne veľa práce. Veď na maturitu sa treba učiť. A o to viac, v tejto pandemickej situácii, kedy sa do školy viac nechodí ako chodí...

Majko je však okrem školy, súčasťou knižného klubu Palikerav, kde robí recenzenta kníh a lektora. Kníh už prečítal toľko, že nevie povedať presné číslo. Ale pohybuje sa to v stovkách. Tiež píše básne. Dokonca pracuje v Kauflande, aby pomohol mame s rodinným rozpočtom . Má troch mladších súrodencov, pre ktorých je vzorom. A aby toho nebolo málo, prednedávnom sa vrátil z Francúzska, kde bol na seminári o inklúzii.

Neviem, ako vám, ale mne ide vybuchnúť mozog, keď si predstavím 17-ročého chlapca, ktorý zvláda toľko vecí...

Majko nie je chlapec, ktorý má meter 80 a veľké svaly. Je to útly chlapec s milou tvárou. Ide z neho obrovská pokora a skromnosť. Nevyťahuje sa. O veciach, ktoré dokázal hovorí s úprimnou vďakou. Povedala by som, že je na seba málo hrdý.

Na seminár o inklúzii vo Francúzku sa dostal vďaka Renáte Pankievič, ktorá ho oslovila. "Išiel som tam cez organizáciu SKEJ Slovenská esperantská mládež, ktorá hľadala mládežníkov. Bolo to neformálne vzdelávanie formou workshopov, prezentácii a pod."

Okrem toho, že Palikerav je knižný klub, mal jeden projekt - PlikeravSchool, ktorý sa venoval pomoci deťom počas dištančnej výuky. Snažili sa deti vzdelávať online formou. Nebolo to jednoduché, najmä kvôli technickej vybavenosti, keďže pracovali s deťmi žijúcimi v osadách. "Napríklad Renátka mala doma niekedy aj desať detí na jednom notebooku a sledovali nejakú prednášku."

Ako lektor, Majko v Palikerav preberal s deťmi napríklad učivo zo slovenského jazyka. Aj Majko zažil pri výuke slovenského jazyka jazykovú bariéru, keďže nevie po rómsky. Mal však pri sebe človeka, ktorý prekladal. Inak ale pracuje s deťmi, ktoré vedia po slovensky. "Snažím sa používať neformálne vzdelávanie. Používam hry, aktivity... Keď sme preberali Malého princa, dal som im úlohu, aby ho nakreslili. Ako si ho predstavujú. A ja som im čítal. Skvelá aktivita na preskúšanie čítania s porozumením."

Keď mi začal rozprávať, čomu všetkému sa venuje, napadla mi jediná otázka - prečo. Prečo 17- ročný chlapec nehrá futbal? Prečo sa venuje inklúzii?

27,30 "Pred troma rokmi som stál pred Kauflandom a videl som malé deti, ako chodia od auta k autu, od človeka k človeku a pýtajú si drobné na jedlo. Na mňa to zapôsobilo tak silne, že som si povedal, že s týmto chcem pracovať a tomuto chcem pomôcť. Chcem ukázať ľuďom, že ak aj to dieťa doslova žobre, tak nemusí byť hlúpe a nemusí byť spodinou spoločnosti."

Ja chcem však vedieť viac. Nie že by som mu príbeh s deťmi pred Kauflandom neverila, to nie. Avšak viem, že jeho motivácia určite plynie z niečoho osobnejšieho.

Pri otázke na jeho detstvo jednoducho povie: "Bola to čierno-biela dúha." Čierno-biela dúha? Čo to znamená? "Boli svetlejšie aj menej svetlé momenty v mojom detstve. V konečnom dôsledku som mal pekné a radostné detstvo.

Najviac si budete pamätať modriny, ktoré vám spôsobí niekto blízky. Modriny. Monokle. Nie vždy to bolo ľahké a veselé. Tie si budete pamätať dlho. Možno navždy. Budú vás dlho ovplyvňovať. Dlho budete premýšľať, prečo sa to dialo. Ja som si z toho zobral to, že nikdy taký nechcem byť. Tiahlo sa to so mnou dlho. Dlho som to vstrebával. Až som nakoniec musel vyhľadať odbornú pomoc. Teraz je to fajn. Presne po takýchto zážitkoch, kedy niečo nepríjemné spracujem, napíšem báseň. Volám ich pľuvance, pretože to len vypadne von," kde je tá radosť, ktorú spomenul? "Nedeľné návštevy u babky, kedy mi dá babka rezeň a šalát a stojí nadomnou, až kým to nedojem. Víkendy u dedka, s ktorým opravujem rozbitý bicykel a smejeme sa na tom. Prechádzky s mamou v parku. Detské ihrisko...

Po tom, čo sa jeho rodičia rozviedli, musel sa stať súrodencom - otcom. "Idem im príkladom a nadovšetko ich milujem. Sú to najbližší ľudia, ktorých mám. Sú to ľudia, ktorí tu budú pre mňa navždy, rovnako ako ja pre nich."

Jeho cieľom je zmaturovať, dostať sa na vysokú školu a stále posúvať deti dopredu. Ja mu v tom držím palce. Človek s takouto povahou bude skvelým učiteľom.

Michelle Kubištová

Realizované s finančnou podporou fondu na podporu kultúry národnostných menšín