Mikuláš Lakatoš: Potrebujem mať hodinku, dve, tri na to, aby si uvedomili, že aj ja poskytujem takú istú zdravotnú starostlivosť ako človek s bielou pokožkou

Z cyklu Svet podľa Michelle

Miki je chlapec, z ktorého srší entuziazmus. Aj napriek tomu, že vonku je zatiahnuté, ja som nevyspaná, vystresovaná a potrebovala by som kávu, keď zrazu príde chlapec v ružovej mikine, so širokým úsmevom na tvári, viem, že to bude super rozhovor. A aj bol...

Chlapec v ružovej mikine študoval na Zdravotníckej škole, stredoeurópskej univerzite v Budapešti, na Prinstone, na Univerzite Komenského v Bratislave. Pracuje na úrade splnomocnenca vlády pre rómske komunity a pracoval aj v detskom kardiocentre.

Na úrade splnomocnenca vlády pre rómske komunity Miki pracuje ako odborný konzultant na prípravu verejných politík minoritného zdravotníctva. Áno, taktiež som nemala tušenia, čo to znamená... Takže si to pekne vysvetlíme. Miki spolupracuje a pracuje na vládnych stratégiách, kde sa tvoria rôzne nové politiky a aktivity, cez ktoré je možné v krátkej budúcnosti reálne dosiahnuť zlepšenie prijímania a poskytovania zdravotnej starostlivosti na Slovensku voči národnostným menšinám, konkrétne voči rómskej menšine.

On však nesedí len v kancelárii, ale chodí aj do terénu. "Som typ človeka, ktorý rád kombinuje prácu od stola s prácou v teréne, takže chodím aj do osád. Treba tam aj prísť a pozrieť sa, ako to tam funguje a nefunguje.

Keď som ešte pracoval s mladými, bolo smutné vidieť, ako veľa mladých šikovných ľudí žije v častokrát veľmi biednych náročných podmienkach, a pritom sú úplne úžasní a vymakaní v rôznych oblastiach. Keď toto vidíte, zamyslíte sa... Ako sa dokáže človek vymakať v týchto podmienkach? A pritom by fakt potreboval len nejakým spôsobom podať pomocnú ruku a nájsť nejaké možnosti, ako pokračovať v štúdiu, či už cez rôzne štipendijné alebo mentorské programy. Alebo tomu človeku len nejakým spôsobom pomôcť odcestovať z komunity. Na nejaký čas. Na nejaký študijný pobyt."

Miki pochádza s Juhozápadu Slovenska, kde nie sú veľké rómske zoskupenia. On sám sa považuje za aimilovaného Róma. Bol to preňho šok, keď prvýkrát prišiel do osady. "Prvýkrát som do osady vstúpil, keď som pracoval práve pre úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity. Bola to nejaká osada pri Košiciach. A bol som ohromený! Z toho, ako môžeme dopustiť v 21. storočí, aby ľudia museli takto existovať?! Vadilo mi vidieť tie detičky... Veľmi rýchlo som si vedel urobiť obraz, že tie deti sú pozadu aj rastovo, aj vývinovo. Ten nedostatok potravy sa prejavuje na dieťati rovnako ako zlý hygienický štandard. A mne to strašne vadilo. Vadilo mi, že najmä deti si to celé zlíznu.

Keď som tam bol s kolegami z odboru mládeže, tak každému tykali, mne vykali... Neviem, možno to bol nejaký rešpekt. Keď som im však vysvetlil, že aj ja som Róm a odkiaľ pochádzam, potykali sme si. Stále som tam ale cítil, také "ty si nie si od nás z východu, ty si iný Róm". Posledná bariéra spadla, keď sme si sadli s deckami a začali sme sa rozprávať o ich víziách, o ich snoch...

Oni majú obrovské sny a vízie. Problém je v tom, že tí ľudia síce vedia, čo by chceli robiť, ale oni povedia "mňa by to bavilo, ale ja to asi nikdy nebudem môcť robiť" ten človek neverí v to, že ten cieľ a sen niekedy dosiahne. Akokeby mu chýbal ten nástroj, ako sa k tomu dopracovať. On nevie, že teraz musí urobiť tento krok, aby potom mohol urobiť ten ďalší. Napríklad ja som mal celý život fantastických učiteľov. Vždy ma podporovali a posúvali. Mal som možnosť poradiť sa s nimi ako pokračovať. A toto podľa mňa chýba. Chýba tam človek, s ktorým si môžu sadnúť a poradiť sa."

Miki študoval bakalárske štúdium na Strednej zdravotníckej škole v Bratislave odbor všeobecné ošetrovateľstvo. Počas štúdia si uvedomil, že ho baví pediatria. Konkrétne intenzívna starostlivosť v detskej kardiochirurgii. Donedávna pracoval v detskom kardiocentre na oddelení detskej anesteziológie a detskej medicíny. "Ja by som nemohol robiť internú, kde je nejaký stály počet pacientov. Robil som intenzívny smer, čo znamená, že máme ťažké prípady, kedy hovoríme o stavoch nezlučiteľných so životom. Stavoch, kde dochádza už k zlyhaniu nejakých orgánov alebo komplexných orgánových systémov. Sú to veľmi náročné stavy. Väčšinou sme tam mali detičky s vývojovými vadami srdca. To boli deti staré od nula do päť až desať dní. Oni potrebovali dať veľmi rýchlo dokopy srdiečko. Moja práca spočívala v poskytovaní kompletnej pooperačnej starostlivosti, kde to dieťa je úplne napojené na monitory, dýchacie prístroje, na kompletne celú zdravotnícku techniku. Sú to veľmi rizikové a krízové stavy. Keďže medicína fantasticky napreduje, drvivá väčšina detí sa dala veľmi krásne zachrániť."

Ako to počúvam, som v nemom úžase. Zachraňovať takto malé bábätká. Veď to musí byť neuveriteľný pocit! Avšak... Čo ak sa nepodarí zachrániť ho? "Keď robíš pediatriu alebo neonatológiu, kde sú detičky pol a jedno kilové, fyzická starostlivosť nie je taká náročná, ako keď sa staráš o nejakého dospelého pacienta. Tá záťaž je práve tá psychická. Vždy je tam ten rodič, s ktorým musíš spolupracovať. To znamená, že máš vždy dvoch troch pacientov naraz. Spolu s rodičmi. Častokrát musíš byť psychickou oporou toho rodiča, ktorý je úplne zúfalý, stratený a musíš sa ich niekedy spýtať už jedli alebo pili. Je desať hodín večer a oni ešte nejedli. Tí rodičia sú tak hlboko zapojení do toho celého, že na takéto základné veci zabúdajú. V tomto mne veľmi často pomáhala návšteva psychológa, čo je aj nutnosť, keď ten pacient odíde. Mali sme podmienku absolvovať psychologické konzílium. A veľmi často to pomohlo."

Keďže pracuje na nových stratégiách v poskytovaní zdravotnej starostlivosti menšinám, zaujíma ma, ako je to s rasizmom v zdravotníctve. Pretože ak sa pracuje na novej stratégii, asi je tam nejaký problém... "Veľmi často som si ja zobral rómskeho pacienta. Alebo ak ich bolo viac, tak som bol oporou kolegyni. Je tam určitá zaujatosť. Závisí to samozrejme od človeka, ale určitá diskriminácia v zdravotníctve žiaľ existuje. Keby som povedal že nie, tak klamem... Sú to predsudky typu dieťa bude mať vši, bude páchnuť, nebude vedieť po slovensky, ako s ním bude potom možné komunikovať... Vždy, keď je začiatok služby a dohaduje sa, kto sa bude o koho starať, veľmi často si rómske dieťa beriem ja, lebo nechcem, aby za 12 hodín dopadlo tak, akoby mohlo dopadnúť, ak by si ho zobrala kolegyňa, ktorá úplne nevie, čo má robiť, ako reagovať na určité situácie. A presne tomuto sa venujeme v tých stratégiách. Robíme na akčných plánoch, aby zdravotníci v rámci vzdelávania mali možnosť naučiť sa, ako pracovať v multikultúrnom prostredí. Takže si myslím že ak sa nám táto stratégia podarí potiahnuť, tak by to mohlo byť lepšie.

Špeciálne sa venujeme oblasti komunikácie. Chceme v rámci vzdelávacích programov pre zdravotníkov pridať blok, v ktorom sa budeme venovať základom rómskeho jazyka a základom profesijnej komunikácie s človekom z odlišnej kultúry. Dúfame, že sa nám to podarí v horizonte troch rokov preniesť do praxe. Myslím, že moja osoba v tomto smere hrá významnú rolu tým, že som z klinického prostredia."

A čo rasizmus a Miki? Stretol sa aj on sám s predsudkami? "Celý život sa mi stáva, že každý na mňa hovorí po anglicky. Každý si myslí, že som Španiel, Turek, že som z Egypta... A potom uvidia, že hovorím po slovensky, tak sa pýtajú, odkiaľ som. Hovorím, že som Romák, nemám a ani som nikdy nemal problém "priznať" to. Potom sa čudujú, že existuje Romák, ktorý má vyštudované zdravotníctvo. Trvá zopár hodín v službe, kým aj rodič alebo službukonajúci lekár, s ktorým pracujem, si zvyknú na to, že ja som úplný profík, s ktorým sa dá pracovať. Kým si uvedomia, že ten Romák poskytuje takú istú starostlivosť ako sestra pred službou. Potrebujem mať hodinku, dve, tri na to, aby si uvedomili, že aj ja poskytujem takú istú zdravotnú starostlivosť ako človek s bielou pokožkou."

Okrem zdravotníckej školy má toho Miki vyštudovaného toľko, že som ani neverila, koľko sa toho dá vedieť. "Na konci bakalárskeho štúdia prišla ponuka študovať v Budapešti. Vlani som absolvoval špecializačné štúdium súbežne na dvoch univerzitách - študoval som na stredoeurópskej univerzite verejnú politiku so špecializáciou na prípravu verejných politík rómskej menšiny v rámci, ktorej som sa konkrétne zameriaval na zdravotníctvo. Súbežne som študoval na Prinstone University globálnu históriu z pohľadu vývoja národnostných tém. Tento rok som začal študovať na UK všeobecnú verejnú politiku na magisterskom stupni, keďže mi chýba taký všeobecný prehľad. Tým, že som študoval verejnú politiku len s focusom na rómsku menšinu.

Miki chce byť politikom, ktorý sa bude venovať len otázkam, na ktoré má vedomosti, "Ja by som napríklad nedovolil komentovať astrofyziku. Úplne žasnem ak človek, absolvent vysokej školy muzických umení, ide komentovať ekonomiku. Treba sa držať nejakého rámca.

Myslím si, že sa nevyhnem práci na verejných politikách. Napĺňa ma to. Viem využiť svoje vedomosti, viem niečo ponúknuť. Kto iný to má robiť, ak nie my Romáci, ktorí poznáme našu kultúru, komunitu, sme vzdelaní a vieme, aké kroky máme urobiť? Vnímam to ako svoju povinnosť."

Michelle Kubištová

Realizované s finančnou podporou fondu na podporu kultúry národnostných menšín