Miloš Biháry: Reprezentovať sa v hocičom je ťažšie, keď si Róm. Musíš byť stokrát lepší než Neróm, aby si ťa všimli

Z cyklu Svet podľa Michelle

Miloš Biháry je chlapec z Trnavy, ktorý sa venuje vážnej hudbe. Okrem iného. Je to virtuózny klavirista. Má za sebou množstvo ocenení, koncertov, skúseností... Okrem toho si v roku 2012 založil kapelu Miloš Biháry & Jazz Funk Brothers.

Na rozhovor meškal. Dosť dlho. Vraj mal pokazený alternátor, čo teda netuším, o je... Ale keď sa to opravilo, konečne prišiel. Prišiel tak, ako som si predstavovala virtuóza. Zladený kabát, sako, vesta, náramky. Áno, náramky. Až neskôr som sa dozvedela, že tie náramky sú viac ako len módny doplnok...

Počas prípravy na rozhovor som, samozrejme, počúvala jeho tvorbu. A páčila sa mi. V poslednej dobe sa mi stáva, že keď si pustím rómsku hudbu, na začiatku ani neviem, aká je to pieseň. Pretože znejú veľmi podobne. Toto však znelo úplne inak.

"Môj cieľ je, aby tá hudba inak znela. Dôvod prečo ti skladby znejú podobne je, že dnes zahrá ten čardáš klavír sám. Interpret do toho len troška niečo zahrá. My sme sa snažili ísť troška do gipsy jazzu s Vanessou Šarközi. Ideme do cigánskych vecí, ale hráme ich úplne ináč. Páči sa to aj Rómom aj Nerómom."

Miloš skutočne nie je muzikant, ktorý hrá len svadby, zábavy a oslavy. Hráva klasické alebo jazzové koncerty, kde klientelu tvoria veľvyslanci či ambasádori. Hral dokonca v Slovenskej filharmónii či na veľkých pódiách vo svete. "Keď som hral v Slovenskej filharmónii so symfonickým orchestrom, v pamäti mi utkvelo, že to bol skvelý zážitok. Je to sólový výkon s orchestrom. Na to sa nerobia ani konkurzy ani nič. Treba vyhrať pár súťaží, čo sú rešpektované v hudobnom svete, musíš si spraviť nejaké renomé a potom si tí dramaturgovia všetkých týchto inštitúcií pozývajú hráčov.

Sám som hral napríklad v Amsterdame a v okolitých mestečkách ako je Alkmaar a pod. Tam som hral klasické klavírne koncerty a mal som tam týždenný workshop. Išlo o kurzy interpretácie u profesora Matti Raekallio z Julliard. School v New Yorku, čo je najprestížnejšia škola. Ja som mal potom koncerty na jeho odporúčanie. Síce to trvalo len týždeň, ale dalo mi to rozhľad v tom, ako sa hrá vo svete. Ja som síce absolvoval veľa súťaží, aj medzinárodných, aj na Slovensku, aj v Čechách a je to úplný rozdiel.

Vo svete vôbec nešpekulujú nad interpretáciou v zmysle, že tieto dva takty zahrám piano, toto forte a teraz veľmi "špekulantsky" nad tým budem premýšľať. Nie. Oni hrajú všetko úplne prosto. Začínajú od toho "špekulantského" a pretavujú to do takej čo najjednoduchšej cesty, aby bola tá hudba prostá. U nás sa hrá presne opačne. Ale to je ten ideál. Aby bola hudba jednoduchá na počúvanie, aby sa lahodne strávila. Ten interpret síce vie o tých interpretačných záležitostiach, ale podáva to tomu laickému publiku tak aby povedalo, že sa mu to páči, ale nevie prečo. Ide len o čistú emóciu z tej hudby." Lahodná hudba. Do dnešného dňa, alebo po trnavsky po dnes den, som slovo "lahodná" používala iba pri jedle.

Pri rozhovoroch s umelcami ma vždy fascinovalo, ako vznikli ich diela. Častokrát sú to úsmevné situácie. Jeden mi povedal, že táto skladba mu napadla, keď stál v zápche, alebo sa sprchoval, odhŕňal sneh... Ako to je u Miloša? "V albume Dont worry Bihary, ktorý mám s kapelou Jazz funk Brothers, kde sú len naše skladby a dva aranžé od Mozarta a Chopina, mi skladby napadli v rozličných časoch. Skladba Unexpected moment mi napadla o polnoci, keď som pozeral telku. Pozerám, už som aj zaspával a zrazu mi vážne veci znejú v hlave. Tak som vytiahol elektrický klavír, slúchadlá a rýchlo som si poznačil aspoň nejaké značky, aby som to do rána nezabudol. No a ráno už bola skladba.

Alebo skladba Amsterdam. Napadla mi v Amsterdame. Práve počas tých kurzov, kde riešim hrubú klasiku, Mozarta, Bacha... A potom prídem na taký intrák a zasa mi niečo znie v hlave. Rýchlo som zobral diktafón a potom to rozpracoval. Je to veľmi o spontánnosti."

Len tak z ničoho nič to začuje v hlave? "Áno, počujem hudbu v hlave. Už sa mi niečo tlačí, že už z toho bude niečo v prstoch alebo na klavíri. Niekedy tá správa ešte neprišla do rúk, niekedy to hľadám, že čo som to vlastne počul. Prestanem hrať a len zavriem oči, nazriem do seba a zasa znejú tie nápady. Takto vznikajú moje aranžé aj celá tvorba.

Najhoršie je, keď už to máš začaté a počuješ to a teraz to musíš rozpísať do nôt. To je najťažšie a najzdĺhavejšie. Síce máme techniky, že sa to dá písať na Ipad a hneď ti to vygeneruje PDFko, ktoré si môžeš vytlačiť. Nie je to také náročné, ako to mal Mozart, ktorý musel každú notu písať ceruzkou do rána, ale aj tak je tento proces zdĺhavý. Ale to prvotné, to je automatika. Počujem, že toto bude kontrabas, toto budú husle, atď.

Aj matematicky sa dajú veci skomponovať. Z jednej časti je hudba aj matematika. Ale na to sú iní priebojníci, ja na toto nejsom. No dá sa to. Vypočítané takty, vypočítané motívy, lenže potom aj znie tá hudba trošku staticky. Bez emócii.

Ja do hudby dávam emócie. Z každodenného života. Radosť, smiech, smútok, nejaké trápenie... To sa na tej hudbe podpíše. Aj keď robíš dielo, ktoré už dávno niekto skomponoval, tak ty do toho dávaš svoje emócie, zo svojich zážitkov. Či už sú smutné alebo radostné."

Myslím si, že sa na mňa nikto nenahnevá, ak poviem, že Miloš je naozaj úspešný klavírny virtuóz. Ale mal niekedy nejaké ťažké obdobie vo svojej kariére? Ocitla sa pred ním nejaká prekážka počas cesty k úspechu? "Reprezentovať sa v hocičom je ťažšie, keď si Róm. Musíš byť stokrát lepší než ten Neróm, aby si ťa všimli. Keď budeš priemer, tak si povedia "tak to je cigán, šak oni to majú v krvi". Aj v tom najťažšom období treba nájsť nádej v hocičom, čo ti je blízke. Keby sme sa opustili, bolo by to zlé. Treba sa motivovať alebo nechať sa motivovať. Najmä v období, keď skončíš nejakú etapu v živote. Aj ja zažívam také klasické veci pochybovania interpreta. No, mňa veľmi motivujú a podporujú moji rodičia, brat a moji klavírni profesori.

Čo sa týka kritiky a stresu, tak ak je kritika konštruktívna, snažím sa zlepšovať. Ale ak to ide cez aroganciu a vôbec to nemá s konštruktívnou kritikou nič spoločné, tak to treba asi len nechať vyšumieť a zbytočne sa netrápiť.

Stres závisí od toho, čo hrám. Ale keď už si sadnem za klavír, skoncentrujem sa a uvedomím si, že už mi nič iné neostáva len hrať, stres odíde. Pretože, kebyže sa vyrušujem týmito vnemami, tak by to asi dopadlo zle. Ja som potom po koncertoch ešte živší. Asi je to tými energiami. Ja ju pošlem publiku a to mi ju zasa vráti potleskom a iným abstraktným počinom a zrazu nemám pocit, že som unavený a mám energiu a radosť."

Stres a veci tomu podobné ja veľmi poznám. Ja môžem byť pokojne majsterka v strese. Ale vždy keď mám nejakú náročnú diskusiu alebo rozhovor, mám svoje talizmany a niekto má aj svoje rituály. "Tieto náramky mi nosia šťastie. Už mi profesor za to nadával, že to sa takto nerobí, keď hrám klasiku. Prstene si dám dole, lebo to by bolo ozaj neslušné, ale narámky si nechávam. A deň pred koncertom nehrám. Oddychujem alebo idem na party. Ale zas, aj keď svalová pamäť funguje, tak nemôžem prísť rozbitý na koncert. Všetko s mierou," smeje sa Miloš.

A kde sa mu vo svete hralo dobre? Na aký koncert si rád zaspomína? "Zážitky a výlety vo mne zarezonovali. Ja si veľmi ctím, že som bol pozvaný na rôzne prestížne koncerty. Všetko sa vryje do pamäti. Gro sú zážitky a skúsenosti. A to pretavujem do hudby. Vo svete sa mi hralo dobre v Ríme. To publikum bolo strašne vďačné a bolo strašne aktívne. Keď som niečo dohral a páčilo sa im to, tak oni robili neuveriteľné veci. Tlieskali, vstávali, boli všetci veľmi vďační. Tá spätná väzba nebola v tom, že "gratulujem, toto bolo famózne," ale bolo to, že "ďakujem veľmi pekne za zážitok a za to, že som si to mohol vypočuť", takže oni mi ďakovali, že som im zahral. Negratulovali mi k úspechu, ale poďakovali za hudbu, ktorú dostali do seba ako dar a majú pekný večer. To ma tak zahrialo. Uvedomil som si, že to robím správne a úprimne a tá emócia sa na nich preniesla."

Miloš nás svojou hudbou tešiť neprestáva a neprestáva ani so získavaním cien. Prednedávnom vyhral prvé miesto v medzinárodnej súťaži Intercomp a stal sa absolútnym víťazom. Dokonca mu dekanka Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU v Bratislave udelila verejnú pochvalu. Nech len počuje v hlave vážne veci stále častejšie a častejšie!

Michelle Kubištová

Realizované s finančnou podporou fondu na podporu kultúry národnostných menšín